„Mám dobrú správu. Dnes som pozvaný na rozhovor do rádia XY a budem predstavovať svoj nový album. Mesiace práce, koncerty a predstavenia skladieb konečne priniesli nejaké ovocie. Ja sa tak teším. Konečne to už nie je len snaha, ale aj výsledok.“ Ja som sa nezmohol ani na slovo. Len som sa usmieval a bol rád, že sa mu splnil jeho sen. Vždy túžil so svojou muzikou preraziť do povedomia.
„Nijako sa k tomu nevyjadríš Rado?“ spýtal sa prekvapene, na čo som už konečne prehltol mlčanie a odpovedal mu. „To je samozrejme vynikajúca správa. Kedy tam máš ísť?“
„Už zajtra. O šiestej večer. Takže cestujem do Bratislavy.“
„Jasné, to je super.“ povedal som s úsmevom, no nevedel som sa zbaviť súčasne aj pocitu drobného strachu. Za to ale mohli skôr pocity, že média dokážu ľudí zničiť. A nielen tie. Veľa dokážu urobiť aj prachy.
Ja som narozdiel od neho žiadne takéto vymoženosti nemal. Bol som obyčajným klávesákom v absolútne neznámej kapele, ktorú sme s kamoškou Sašou dali pred rokom dokopy. Zložil som pre nich dokopy asi tri skladby a zvyšok bola práca celkom iných ľudí. Občas by som bol rád, keby nás poznali aspoň mimo Bohuníc. Ale taká idea bola ešte v nedohľadne. A do týchto myšlienok mi odrazu vletela Martinova otázka.
„Nechcel by si ísť do tej Bratislavy so mnou? Aspoň tam nebudem sám, a môžeme prípadne potom večer niekam skočiť.“
Ten nápad sa mi páčil a preto som Martinovi kývol. „Počítaj so mnou. Pôjdem rád.“ Ak nič iné, aspoň uvidím čo ma možno bude v budúcnosti čakať. Samozrejme, ak sa nám podarí spraviť skladby, ktoré by si našli svojich poslucháčov. Ako kapela sme práve dokončovali náš prvý album, no narazili sme na problém. Neboli sme schopní nájsť nikoho, kto by bol ochotní naše demá posunúť nikam vyššie. A o platení štúdia sme mohli len snívať. Boli sme vďační za to, čo sme mali.
Martin mi poďakoval za ochotu, rozlúčil sa a opustil našu skúšobňu. Nasadil som si opäť na uši slúchadlá a pokračoval v práci. Minimálne desiatykrát som už počúval tú istú melódiu dokola a dokola a nevedel som prísť, čo mi tam nesedí. Sám som si uvedomoval, ako moc by som si prial, keby som mal také šťastie ako Martin. Mal však oproti mne jednu veľkú výhodu.
Svoju produkciu zameral na tvorbu, ktorá viac inklinovala súčasnej vlne.
S tou melódiou som to nakoniec vzdal. Vypol som klávesy aj počítač, zbalil sa a pobral domov. Vzhľadom na to, že naša skúšobňa bola v Dubnici nad Váhom, čakalo ma asi päť minút cesty autom. Naložil som veci do kufra, nasadol a naštartoval vozidlo. Hoci som si pravidelne do auta brával svoje vlastné CD, rozhodol som sa tento raz urobiť výnimku a naladil som si 93,5 fm a počúval, čo mi na ten čas rádio XY ponúkne. Rozbehol som sa a počúval hlas nejakej mne neznámej speváčky. A hoci nespievala zle, jej text mi maximálne pílil uši. Začal som v duchu uvažovať, či je toto skutočne cesta, ktorou by som chcel ísť.
Keď som toho večera ešte ležal na posteli, premýšľal som nad všetkým čo mi Martin hovoril a uvažoval, či som si to rozhodnutie nemal predsa len rozmyslieť. Už som však nechcel o tom uvažovať. Natiahol som si budík na ôsmu hodinu, nakoľko som hneď ráno chcel ešte skočiť do skúšobne a konečne sa odovzdal spánku. A až do rána som všetky myšlienky o rádiu XY vyhodil kompletne z hlavy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
biancadetolle
29. 9.sept. 2013 20:40
dúfam, že bude aj cesta do bratislavy
Napíš svoj komentár