Sme spolu niekde na diskotéke a hrajú nám krásnu zamilovanú pieseň. Ja s tebou tancujem a tvárou som pri tej tvojej. Hľadím ti do očí a túžim ťa pobozkať. Túžim vedieť ako pocítim dotyk tvojich pier na tých mojich. A odrazu sa zobudím a všetko je preč. A vždy ťa tak vidím sa na mňa usmievať. Keby sa len nebojím ti to všetko povedať. To ako moc ťa ľúbim.
Druhý deň idem normálne po ulici a v hlave mám ten sen, ktorý sa mi každú noc sníva. Myslím na teba a nesledujem pritom vôbec čo sa deje okolo mňa. A odrazu len do niečoho vrazím. V hlave ostrá bolesť. Pozriem sa pred seba a vidím asi tri lampy. Pokúsim sa zaostriť. Jo. Je to lampa. V hlave mám teba a nedívam sa naokolo.
Pokračujem v ceste do školy, no už dávam pozor. Nepotrebujem ďalšie hviezdičky pred očami. Prechádzam bránou a uvidím ťa. Rozhodnem sa konečne nabrať odvahu? Neviem. Akosi sa stále bojím. Len stále snívam ďalej svoj sen.
Ako aj túto noc. No tentokrát sa mi počas tanca prihovoríš: "Prečo sa ti nepáčim?"
"Práve naopak. Veľmi sa mi páčiš. Stále na teba myslím."
"A prečo mi to nedokážeš konečne povedať? Prečo stále predo mnou utekáš?"
"Bojím sa, že ťa stratím. Vieš, toto je len krásny sen. Ale tam je to iné. A bojím sa toho."
"Ale nemáš prečo. Možno niečo bude a možno nie. Ale takto nebude nikdy nič."
Zamyslel som sa nad tým a rozmýšľal čo ďalej. Možno by som to mal skúsiť.
Ďalšieho dňa v škole som sa pomaly už k mojej slečne približoval. A keď som bol od nej už iba kúsok, otočila sa na mňa a usmiala sa. A potom povedala akoby nič: "Tak čo? Konečne si nabral tú odvahu?"
Ja som nerozumel, no ona ma chytila za ruku a povedala: "Veď sme spolu každú noc tancovali. Celú dobu som na teba čakala. Len som nevedela, kedy konečne budeš mať odvahu mi to povedať. Včera keď som videla ako si sa ma bál som už musela niečo urobiť. Nemohla som sa každý deň vidieť, tancovať s tebou a pritom ťa ani nepoznať. Ako sa vôbec voláš?" spýtala sa ma s tým krásnym úsmevom.
"Ja som Milan. A ty sa ako voláš?"
"Lenka." povedala potichu a objala ma. a povedala tú najkrajšiu vetu: "Na túto chvíľu som čakala už mesiace. Už som si myslela, že sa to nikdy nestane."
Nikdy som to nepochopil, ale odvtedy sme boli ja a Lenka pár. A doteraz našich snov neľutujem, ktoré neprestali ani po našom spoznaní sa. Trávili sme tak spolu čas, aj keď sme boli od seba trošku ďalej.
(venujem @Lenuska175 ... zo srdca. )
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
4
Vaaaau.. tak toto sa mi páči najviac , čo som od teba čítala zatiaľ... päť hviezdičiek je málo... toto sa fakt podarilo
5
Veľmi pekné... opäť raz nevysvetliteľné, neuskutočniteľné, ale to nič nemení na tom, že je to veľmi krásne Príjemne sa mi to čítalo, dávam 5*.
Napíš svoj komentár
(ďakujem...)