Taký Normálny Life - 1. Kapitola (Pohreb)

Na upresnenie - toto je mnou napísaný román, ktorý ale zaznamenáva skutočnosť presne tak ako sa stala a ako som ju prežil. Čiže je to román, ale rozhodne nie vymyslený.

--------------------------------------------------------------------------

Neprajem nikomu z vás zažiť podobný pocit. Je jasné, že všetci raz z toto neuveriteľne príšerného sveta odídeme. Ani omylom tu neostaneme večne. Lenže stáť pred otvoreným hrobom a dívať sa, ako truhla s osobou, ktorú ste milovali sa spúšťa dole je viac než nepríjemná. Nemohol som si ani v najmenšom pomôcť. So slzami v očiach som do hrobu spustil ružu ako poslednú pamiatku na zosnulého.

A kto to bol? Môj dedko. Najväčšia osobnosť našej rodiny. Je síce pravda, že ľudský mozog je síce najväčší, no jeho hlava mal celkom iste v úschove soví. Tak múdreho človeka určite nepoznáte každý deň. Dokázal dať neuveriteľne veľa rád do vašeho života. Faktom ostáva, že občas bol trochu podráždený, ale to som mu vždy odpustil. Vedel som to pochopiť. Čím sme starší, tým sme slabší. A odráža sa to samozrejme na našich náladách. Podstatné je, že mal dobre srdce a našu rodinu veľmi rád. A my jeho takisto. Lenže nielen my. Pre svoju dobrosrdečnosť si našiel mnoho priateľov.

Bolo to rozhodne vidieť. Rozlúčiť sa s nim prišlo veľa ľudí. Niektorých som poznal, iných zase nie. Stál som v blízkosti mojich najbližších. Boli to moja mam, otec, sestra a babka, z ktorej sa zrazu stala vdova. Všetci boli z tejto straty zničení. Vôbec som sa im nedivil.

Bol to druhý pohreb, ktorého som sa zúčastnil. V budúcnosti ich malo prísť určite ešte veľa. Ja som po tom ale netúžil. Lepšie by bolo, keby som nemusel prežívať stratu mojich blízkych. Pre mňa je to niečo strašné. Je pravda ale, že prvýkrát som na pohrebe plakal ako nikdy. Celkom vážne. Keď sme teraz pochovávali dedka, všetci sme si boli vedomí jedného. Zbavil sa najhoršieho.

Rakovina, ktorou trpel ho zvnútra zožierala ako mor a posledné dni jeho života boli tak bolestivé pre naše oči a srdcia, že sa to nedá ani popísať. Ja som si z hĺbky duše prial, aby mu už bolo dobre. Aby ho ožiarilo krásne svetlo ako vo filme Duch, a mohol odísť za všetkými, čo ho už za tých 70 rokov života opustili. Ako aj za svojou mladšou sestrou, ktorú stihol rovnaký osud. A pričina bola tá istá. Rakovina.

Keď som ale pred štyrmi rokmi na pohrebe mojej učiteľky náboženstva a súčasne najlepšej priateľky, srdce mi išlo puknúť. Narozdiel od dedka sa stihla dožiť len 24 rokov, zo života sa radovala a odrazu len bola preč. Čo sa jej stalo? Padla zo skaly a dolámala sa. Trápil som sa pre ňu aspoň 2 mesiace, kým som bol znovu schopný normálne existovať. Vtedy ma najviac podržala rodina.

Tentokrát to bolo rovnako. Videl som ale na babke a maminke, že ich tá strata zničila najviac. Nepamätám sa, kedy som ich videl tak strašne plakať. Možno taký moment ani nenastal.

Všetci prítomní nám nasledne zaželali úprimnú sústrasť. Prijal som to, ale oveľa väčšmi som túžil, aby som mohol odísť. Aby sa nsestalo to, že padnem do toho hrobu k dedkovi. Chcel som byť už odtiaľ preč. Cítil som, že ostatní tiež. Prečo sme vlastne nemohli prežiť tento deň nejako krajšie? Prečo sa na naás nemohlo radšej toľko zísť na nejakej krásnej svadbe? Alebo na večierku po úspešnom zvládnutí maturitnej skúšky? Nebolo by to krajšie? Určite hej. Miesto toho sme sa ale hneď prvý júlový deň roku 2007, ktorý prinášal úvod prázdnin lúčili s naším milovaným dedkom.

Ešte chvíľu sme ostali pri hrobe s menom a titulmi nášho dedka, svokra, otca, manžela a priateľa, potom sme sa presunuli smerom k parkovisku. Vydýchol som si. A ak som dobre počul, moja sestra tiež. Nasadli sme do autra, otec naštartoval a vyrazili sme. Smer cesty? Za ostatnými na kar.

Popravde môžem priznať, že som ani trochu nemal chuť vôbec na nejaký kar ísť. Radšej by som si ľahol na posteľ a hľadiac do stropu by som si vybavoval krásne momenty. Nechcel som ale ostatných uraziť, nuž som držal jazyk za zubamil Moc som toho nenahovoril. Zistil som si akurát kde budem sedieť. Ostatné ma netrápilo.

... pokračovanie ...

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu