Sotva nám začali prázdniny, prešla ma chuť, radovať sa z nich. Horší začiatok som si nemohol ani predstaviť. Možno jedine pád meteoritu priamo na celé Slovensko. To by už bol skutočný gól. Slováci by sa o tom ani zo správ nikdy nedozvedeli. Nie je to však ničia chyba. Už vidím, čo poviem spolužiakom o mojich prázdninách. Vypotím určite súvetie podobné nasledovnému: "No, na úvod prázdnin zomrel môj milovaný dedko, a potom som sa už ani nedokázal z ničoho poriadne tešiť."
Dostali sme polievky. Mierne som si naložil a hlavu otočil na podobu môjho úžasného dedka. Chceli by ste o ňom niečo vedieť? Musím priznať, že to bol výnimočný človek. Narodil sa roku 1937 svojim rodičom, ktorých som nepoznal. Zomreli skôr ako som sa ja stihol narodiť. Ale o tom nechcem hovoriť. V škole patril medzi najlepších a mal veľké vízie do budúcnosti. Jeho najväčším trápením bolo, že sa ale s rodinou často sťahoval. Neustále musel meniť školu. Občas som bol ale zvedavý, nakoľko bol z Hýb, či nevidel náhodou legendárneho zbojníka Pacha, alebo si ho Peter Jaroš (1940) len nevymyslel. Neviem. Nikdy som sa ho to neopýtal, a teraz mi to bude vŕtať v hlave.
Oženil sa s mojou babkou v šesťdesiatych rokoch a práve vtedy mali aj dvoch synov. Miloša a Vladimíra. Môj otec bol mladším synom. Po ňom som vraj mnohé veci podedil. Roku 1988 si vzal za ženu moju maminku a ešte toho roku som sa v znamení raka stihol narodiť. Sestra sa narodila až o 5 rokov neskôr.
Musím ale potvrdiť, že ako rodina sme vždy držali skvele. Dalo sa cítiť tú pevnú istotu pri povedaní slova rodina. Bodaj by aj nie. Nech už ktokoľvek z nás potreboval radu alebo pomoc, dočkal sa jej.
Lenže práve dnes, 1. júla 2007 sme sa s dedkom museli rozlúčiť. A teraz tu všetci sedíme na kare, chlípeme slepačiu polievku. Škoda, že ju ale neochutná aj osoba na obraze vedľa stola.
Po polievke sme dostali hlavný chod. Kurací rezeň. No pekne. Samé kura. Asi sa ho najem na celý život. Normálne by mi hádam bolo bývalo chutilo, no vzľadom na okolnosti som mal pocit, že kúsky tohto jedla ma zadusia.
Po jedle som vybehol na vzduch. Potreboval som zo seba dostať ten hrozný pocit opustenosti. Sadol som si na múrik a pozeral pred seba.
"Čau Vladi." ozval sa za mnou čísi hlas. Otočil som sa a mierne si osobu premerel ponad moje bríle. Bol to môj bratranec Braňo. O štyri roky starší odo mňa.
"Čauko." odzdravil som ho. Posadil sa ku mne na múrik, vytiahol krabičku cigariet a jednu si zapálil. Neponúkol ma. Vedel, že som nefajčiar.
"Nad čím premýšľaš?" spýtal sa ma.
"Nad dedkom Jankom." odvetil som mu. "Pamätáš sa, ako sa chcel dožiť mojej maturity? Chudákovi sa to nesplnilo."
"Veru," pritakal a potiahol si zo svojej Marlborky. Obyčajne nenávidím, keď v mojej blízkosti niekto fajčí, no tentokrát som nepovedal nič. Vzhľadom na situáciu mi bolo všetko jedno. "bol to skvelý človek a chcel by som aj ja, aby tu ešte medzi nami bol. Šťastný bol ten, kto ho poznal."
Neodpovedal som. Len som prikývol. Braňom zatiaľ fajčil ďalej. Ja som dúfal, že to tu už čoskoro skončí, lebo to miesto mi začínalo neskutočne vadiť. Inokedy by som sa na to bol určite díval inak. Lenže teraz nie je inokedy.
Na očakávanú záverečnú som si počkal ešte asi hodinu. Potom sme konečne prešli znovu k autám, naštartovali a odišli. Keď sme dorazili domov, zložil som oblek a konečne si ľahol. Už som mal svoj kľud. Len aby mi ho už nikto nerušil.
... pokračovanie ...
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
d170
25. 9.sept. 2008 14:44
Aj mne zobrel na začiatku letných prázdnin dedko, síce to už bolo dávnejšie, ale dosť mi to pokazilo prázdniny...
2
mne tiež zomrel dedko pred dvoma rokmi a bolo to hrozne smutné,bol to tiež skvelý človek..viem,aké to je,len sedieť a tešiť sa na samotu
Napíš svoj komentár