A kto je Lucia? Je to moja spolužiačka a súčasne najlepšia kamarátka. Je silne veriaca katolíčka, má dobré srdce, krásne hnedé vlasy, ktoré sa stáčajú ako vlny na rieke, príjemné oči klasickej hnedej farby, z ktorých vyčítate čokoľvek len nie lži a snahu o podraz. Momentálne je šťastne zamilovaná, no boli aj časy, keď sa jej črtal aj vzťah so mnou . Ale ako sa hovorí, za omyly sa platí. A suma za jeden z nich bolo strata jej srdca. Dá sa ale povedať, že len z časti.
Rok 2006 sa dá označiť za rok nápravy. Robil som všetko preto, aby mi dala ešte jednu šancu. Abym i znovu uverila. Hoci som mal spočiatku dojem, že to bolo zbytočné, mýlil som sa. Zamilovať sa síce do mňa už nezamilovala, avšak ostali sme najlepšími priateľmi. Zverili sme si každé jedno tajomstvo, ktoré sme mali. Takí ľudia sú v živote skutočne nevyhnutní.
Len jedinú tému, ako som už naznačil, sme po pár nepríjemných skúsenostiach neotvárali. Náboženstvo. Spomenul som, že Lucia ja katolíčka. Ja ale evanielik. A po pár miernych hádkach, v ktorých nikto ani o centimeter neustúpil, sme sa rozhodli túto tému nechať radšej tak. A bol pokoj.
"Ahoj Vladi." pozdravila ma.
"Ahoj Luci." odpovedal som jej, a na tvári sa mi zjavil úsmev. Rád som ju vídal a jediný pohľad na ňu vo mne rozohrial neskutočné teplo. Akoby sa vo mne zapálil oheň v krbe. Objal som ju na privítanie a ona mi venovala rovnako silné stisnutie. Keď sme sa pustili, hneď sa ma opýtala:
"Ako si zatiaľ užívaš prázdniny?"
"Nie je to nič moc. Vieš, včera mi zomrel dedko. Hovoril som ti, že posldené dni bol na tom veľmi zle. Som rád, že má to najhoršie za sebou." Ona prikývla a opýtala sa: "Mal si hoveľmi rád, že?
Pokýval som hlavou na znak súhlasu a navrhol. "Poď. Trochu sa prejdeme. Lepšie nám bude."
Nakoľko s mojim nápadom súhlasila, vydali sa naše nohy na prechádzkovú túru po našom malom meste. Cestou som Lucii hovoril ako to celé prebehlo, a aké pocity to vo mne zanechalo. Na jej tvári sa zračil chýbavý výraz.
Pozval som ju ešte na zmrzlinu a vtedy som sa jej konečne odhodlal spýtať, čo som si nechával schválne na koniec. "Luci, tak ako? Pôjdeme tieto prázdniny na ten tábor všetci traja? Bolo by to super."
"Nie som proti, ale mal by s nami ísť aj Juro. Už si to vybavil."
Normálne mi skoro zabehla zmrzlina. Nech už som čakal akúkoľvek reakciu, tak takúto rozhodne nie. A nemusel som ani dlho premýšľať nad tým, čo si o tom myslím. Odpoveď znela okamžite nie. A hneď som jej vysvetlil aj prečo: "To nemôže fungovať Luci. Vieš, že stále chce byť len s tebou. A dopadlo by to tak, že ja a Júlia by sme boli odstrčení. Síce si myslíš, že nie, ale mám pravdu."
"Ja sa budem snažiť venovať obom."
"Nie. Radšej tam choď s ním. Lebo takto nebude spokojný nikto. Prepáč. A na ten festival by si išla?"
"Prepáč mi, ale zrovna vtedy mám už niečo dohodnuté. Nevadí ti to."
"Nie. Nevadí." Pravda bola taká, že mi to vadilo veľmi, lebo mi bolo jasné, že naše prázdniny sa týmto rozpadli na cimprcampr ako domček z karát. A nemohol som urobiť nič. Dolízal som zmrzlinu, bol Luciu ešte odprevadiť domov a potom som zašiel tam sám, lenže nie k nej, ale ku sebe. Pozrel som sa na kalendár v období júl-august a pomyslel si - "Tak to je teda v prdeli."
... pokračovanie ...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sorrower
1. 10.októbra 2008 17:15
veľmi dobre píšeš,veľmi pútavo.Dobre sa to číta.Je to smutné,keď priatelia prestanú mať zrazu čas..
Napíš svoj komentár