Už Sa Nevrátim!

(Venované dievčine, ktorú som nepoznal, ale dnes v denníku Nový Čas som si prečítal o jej veľmi nešťastnej smrti. Niekedy si myslíme, že cez internet sa nám nič nemôže stať, lebo nás delí bezpečná bariéra, ktorá tam vždy bude. Nemusí to tak byť. No myslím si, že Monike to už nepomôže. Každopádne ma to inšpirovalo k napísaniu ďalšieho krátkeho príbehu. Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo a jediné v čo dúfam je, že vrah dostane čo najvyšší trest.)

-----------------------------------------------------------------------------------------------------

"Prečo? Prečo?"
Najčastejšia otázka, ktorú si kladieme znova a znova. Prečo sme sa pohádali? Prečo mi to urobil? Prečo ma berú ako decko? Prečo muselo mladé dievča zomrieť?

Pri tejto poslednej možnosti ostanem. Sám som sa už raz pýtal to isté? Bolo to pred siedmimi rokmi a dodnes nepoznám odpoveď. Odpoveď, ktorú už možno ani nedostanem. Ale častokrát sme potom zničení a nedá nám táto otázka spať. Pretože máme pocit, že sme tomu mohli zabrániť. Alebo keby len trošku viac si všímame, tak sa to nemuselo stať.

Lenže aj tu sa to môže deliť rôznymi spôsobmi. A ten hlavný rozdiel nastane v prípade otázok - "Prečo musela zomrieť?" a "Prečo ju zabil?" Je to rozdiel. A to veľký. Pretože každá otázka sa pýta niečo celkom iné. A v tomto príbehu sa budem venovať práve tej druhej otázke - "Prečo ju zabil?" alebo ešte lepšie "Prečo ju zavraždil?"

***

Stojím vo svojej izbe. Presne tam, kde som sa včera mohol ešte rozprávať so svojou sestrou. Tak moc som jej prial, aby prežila krásny večer. Pamätám si, ako som jej povedal, že chcem, aby jej to vyšlo, ako som ju videl odchádzať pekne upravenú a ako som ju na rozlúčku objal a povedal jej: "Šťastne sa mi vráť." Ale ona sa už nevráti. Hoci mi to sľúbila. Sľúbila, že sa vráti. Ale nedodržala to. Ona sa už nevráti. Už nikdy sa nevráti. Nikdy neotvorí dvere do svojej izby a nikdy z nej nebudem počuť zvuk jej milovanej muziky. To všetko je už preč.

Nemôžem si pomôcť, ale cítim sa tak vinný. Je mi smutno a všetko ma bolí. Mohol som tomu zabrániť. Mohol som jej miesto toho, aby som ju povzbudzoval od toho odhovoriť, alebo ju zamknúť v izbe? Ale pomohlo by to? Bolo by to skutočne to správne riešenie? Ja neviem. A práve preto ma to tak trápi. Pretože tak rád by som opäť videl svoju milovanú sestru. Sestru, ktorá mi dala v živote všetko.

Hoci som nič nespravil, cítim sa horšie, ako keby som to bol ja, kto ju zavraždil. Tak bezmocne a spomienky na to, ako som sa s ňou lúčil sú veľmi bolestivé. Teraz si uvedomujem, že to bola posledná rozlúčka. Ani si to nedokážem pripustiť. Nemôžem ničomu z toho všetkého uveriť. Akoby to bol len obyčajný dlhý sen.

Otvorím skriňu a nadýcham sa vône sestriných šiat. Akoby som ju v nich stále cítil. Akoby tam stále bola a usmievala sa na mňa. Rovnako so mnou komunikuje aj zvyšok jej izby. Nič z toho ma ale neobviňuje za jej smrť. Všetko sa na mňa usmieva ako zvykla ona. Nehnevá sa na mňa, ani mi nič nevyčíta. Asi bola rada, že mala za brata práve mňa. Nikdy na ňu nezabudnem. A bude mi chýbať. A takisto by som nechcel, aby si ona vyčítala, že nedodržala svoj posledný sľub. Sama si asi vo svojich posledných momentoch povedala: "Prepáč mi. Už sa nevrátim!"

Opustím jej izbu a zavriem dvere. Do očí sa mi natlačia slzy a o chvíľu plačem akoby mi práve puklo srdce. Všetko krásne ostane navždy v tej zavretej izbe. Izbe, ktorá patrila osobe, ktorú som nadovšetko miloval.

(p.s. - príbeh je čistá fikcia a nepoukazuje na nič z môjho skutočného života. Je mi len veľmi ľúto všetkých ľudí, ktorí budú teraz prežívať tieto pocity. Pretože verím, že keby sme vedeli o takýchto nešťastiach, chceli by sme im zabrániť. Len to nie je v našej moci. Je mi ľúto zavraždenej Moniky Šmidtovej a vrahovi prajem ten najvyšší trest.)

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu