Od tej tragédie som nevládal nič do seba dať. Jesť mi nechutilo, spať som nevládal a kamarátov som nechcel ani vidieť. Všetko bolo len utápanie sa vo svojom vlastnom žiali. Najviac času som trávil doma na posteli, alebo na našom tajnom mieste. To tajné miesto sme volali „Začarovaný Kruh“ a bol to vlastne kruh, ktorý vytvorilo osem stromov. Ako deti sme sa tam hrávali. Keď sme boli starší, schovávali sme sa tam pred ostatným svetom. Nikto iný tam nemal prístup. To bolo len pre nás dvoch.
Pamätám si, ako sme tam dokázali sedieť celé hodiny. Rozprávali sme sa, pozorovali západ slnka a počas leta sme tam dokonca dva razy stanovali. Rodičom sa to síce vtedy nepáčilo, ale my sme si samozrejme aj tak urobili po svojom. Samozrejme, že sme spali v jednom stane. Zaspali sme v objatí a na druhý deň sme sa zbalili a odišli domov. A zrazu jej nebolo. Ostal som tu celkom sám.
Možno by som sa bol takto trápil celý život, no Mirka to zrejme nechcela. Toho dňa som zaspal veľmi ľahko a sníval sa mi nádherný sen. Zdalo sa mi, že Mirka prišla ku mne, posadila sa na moju posteľ, chytila ma za ruku a hovorila mi: „Danko. Danko, zobuď sa.“
Otvoril som oči a spoznal ju. Nebol to nik iný, než moja milovaná Mirka. Bola rovnako krásna ako keď som ju videl naposledy. Krásne kučeravé vlasy hnedej farby a s úžasne živým leskom, jej oči ako dve modré studničky, do ktorých sa človek hneď ponoril a keď sa usmiala a odhalila svoje krásne biele zúbky, sám sa usmial. Oblečená bola v žiarivých bielych šatách. Znovu sa mi prihovorila: „Poď. Dnes je krásna noc. Pôjdeme na prechádzku.“
Ja som samozrejme nenamietal. Možnosť stráviť večer s Mirkou ma len a len tešila. Napriek tomu som jej položil otázku: „Zdáš sa mi Miri? Alebo si to naozaj ty?“
A ona mi s tým čarovným úsmevom povedala: „Dotkni sa ma. A uveríš.“
A ja som to urobil. Naozaj tu bola. Prišla sa so mnou prejsť. To bolo všetko príliš krásne, aby to bola skutočnosť. No napriek tomu, som sa rozhodol tie chvíle s ňou si vychutnať. Možno to boli posledné hodiny, ktoré sme mohli byť spolu. Spolu sme došli až na naše spoločné miesto a Mirka ma hneď vtiahla dnu. Prešla k jednému zo stromov a začala hovoriť. „Vieš Danko, rada by som ti ešte niečo nechala. Niečo, čo si mal celý život pred sebou, len si o tom nevedel. Ja sa s tebou nemôžem rozlúčiť. Vždy tu budem s tebou. Tieto stromy ukrývajú veľké tajomstvo je uložené tu, v tomto strome. Je to miesto, kde som schovala všetko čo ti chcem dať. Dúfam, že sa ti podarí všetkému porozumieť.“
Usmial som sa na ňu, pomalým krokom k nej prešiel a následne ju objal. Ona mi ho opätovala a povedala: „Náruč stromov ti povie všetko. Ich tajomstvo patrí len tebe. Verím, že ho objavíš. Zbohom Danko.“
A odrazu jej nebolo. Kričal som po nej, hľadal som ju, no Mirky viac nebolo. S tým som sa zobudil. Bolo sedem hodín ráno. Rýchlo som do seba niečo hodil a pobral som sa na naše miesto.
Vošiel som do kruhu a rýchlo som našiel čo som hľadal. Strom ku ktorému Mirka prišla bol jediný bútľavý. Zrejme dnu niečo schovala. Nemýlil sa. O chvíľu držal v ruke červený denník, na ktorom stálo napísané - Miroslava Hudecová. Nevedel som či sa patrí čítať cudzí denník, ale Mirka ma k nemu nakoniec dostala. Nuž som sa pobral domov, kde som pomaly prenikal do jej spomienok a myšlienok.
Miesto som mal skoro v každom zápise. Napadlo mi, že Mirka mi chcela asi ukázať ako šťastne sa so mnou cítila. Opisovala svoju radosť, ktorú prežila na svoje narodeniny. Daroval som jej vtedy plyšiaka Scoobyho-Doo. Vedel som, že ho miluje a usmial som sa nad tým, ako som jej ho zháňal. Pomaly som prechádzal všetkými jej zápismi. Od najstarších až po tie najnovšie. Odrazu som ale ostal prekvapený. V deň keď sa mi sníval ten sen som našiel zapísané:
24. 2. 2010
"Dnes som sa rozhodla, že konečne Dankovi ukážem, kde je môj denník. Viem, že ma bude naďalej potrebovať a nemôžem sa s ním jednoducho rozlúčiť. Nejde to. On proste inú kamarátku ako mňa tak rýchlo nenájde. Nuž som sa rozhodla, že aj z druhej strany ho budem sprevádzať prostredníctvom tohto denníka. Bude to spôsob ako komunikovať. Mám ho stále rada a nemôžem ho nechať samého. Potrebuje ma. Cítim to."
Nevedel som čo mám povedať. Mohol to kľudne niekto potajme napísať ak vedel, kde je denník, ale ako mohol vedieť, že sa mi s ňou snívalo? Nerozumel som. Toho večera som nepokojne spal a na druhý deň som objavil toto:
26. 2. 2010
"Danko je nepokojný a myslí si, že som mu klamala. Dúfam, že tento zápis ho presvedčí."
Viac som nepotreboval. Mirka bola skutočne stále so mnou. A hoci som ju už nemal pri sebe, stále sme sa mohli rozprávať. Za to všetko vďačím tej jednej malej červenej knižke. Jej denníku, ktorý chcela, aby som našiel.
(venované dievčine s nickom @Mirkova - Katka, sľúbil som ti príbeh na symbol priateľstva a niečoho čo mi ťa pripomína. To je on a dúfam, že si ho prečítaš.)
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
darkkizz
10. 4.apríla 2010 22:16
naozaj krásne ..
Napíš svoj komentár