Život v meste BIRDZ - 2. Časť

Endre-silentname sa rozhodol ísť už v pokoji domov, poriadne sa prespať. Spánok mu vždy pomohol načerpať nové myšlienky. Prv ešte zaklopal na dvere svojej sestry Owad.
"Poď ďalej."
Otvoril vchod do sestrinej izby a pozdravil. "Čau."
"Čau. ako sa ti darí?"
"Nie je to... "
"...bohviečo, že?" doplnila ho. "vedela som, že to povieš."
"Čo ty o mne vlastne nevieš? A ja o tebe?"
Owad sa rozosmiala. "Niečo také hádam ani neexistuje."
"Pravda." Prikývol jej Endre-silentname. "Páni. Už zase sme sa zhodli. Radšej idem spať, lebo dnes na naše telepatické myslenie nemám moc náladu. Maj sa."
"Dobrú noc brácho."
Zavrel jej dvere, prešiel do svojej izby a ľahol si na posteľ. Zaspal takmer okamžite. Ani nevedel čo sa mu snívalo. Bolo to totálne pomiešané. Ráno sa zobudil na hranie svojho rádia, v ktorom hrali akurát speávčku Cy3ahu a jej super hit - Vráť mi to pivo. Nebolo by odveci niekedy hodiť s tou speváčkou reč. Rovnako rád by si nechal podpísať od nej CD-čko.

Zišiel dolu schodmi do kuchyne, kde už za stolom sedeli otec Petron aj maminka Gothicpoethic. Sadol si na svoje miesto, vzal si hrianku, natrel ju maslom a medom a následne sa do nej zakusol.
Petron čítal noviny a Gothicpoethic práve piekla tvarohový koláč. Dnešok tu bude naozaj teda stáť za hovno, zhodnotil Endre. Už to, že Petron pozeral v novinách inzeráty sa mu nepáčilo. Rovnako nechápal, prečo sa nemohol narodiť v nejakej normálnej rodine, kde by mohol existovať ako hocikto iný. Lenže svet si to vybral inak. Dojedol hrianku a vybral sa naspäť do izby. Sadol si na posteľ a len tak pozeral ani nevedel kam. Čo mal. Dokopy veľké hovno. Ani dievča, ani normálny život. Skutočne mu to liezlo na nervy.
"Môžem vôjsť?" ozval sa z dverí hlas jeho mamy.
"Kľudne. Čo potrebuješ mami?"
"Ja len, že dnes si nejaký zmĺknutý. Stalo sa niečo?"
"Nie, čo by sa malo stať? Mami, len chcem sa ťa spýtať niečo, čo som sa chcel už spýtať dávno."
"O čo ide?"
"Ako môžeš byť odo mňa mladšia o 5 rokov a byť moja mama? Veď to nejde dokopy."
Gothicpoethic si následne sadla vedľa neho a objala ho ako svoje dieťa. "Vieš synček, pôvodne som sa nemala narodiť roku 1993. Lenže v čakárni narodenia si so mnou jedna ženská vymenila lístok. Chcela žiť skôr. A ja som musela vo fronte prečkať 30 rokov, kým som sa mala narodiť. Život bol už zariadený a preto si sa mohol narodiť, rovnako ako aj tvoja sestra. Lenže ja nie. Prišla som až po vás. Mala som sa narodiť roku 1963 a nie 1993. Ale nie si rád, že ma máš?"
"Ale som mami. Mám ťa moc rád. Si proste tá najlepšia mama na celom svete. Občas trochu praštená, ale to nevadí.")
"To je môj syn. Tak sa trošku usmievaj dobre?"
"Jasné mami. Idem sa trochu prejsť von ok?"
"Kedy prídeš?"
"Možno za hodinku. STačí?"
"Budem ťa čakať s obedom."
"Dobre mami. Ahoj."

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu