Nikto nepočítal čas. Moment, keď Romana padla na vankúš so slzami mohol byť kľudne už pred piatimi hodinami a nikto by si to nevšimol. Čas tu vôbec nehral nijakú rolu. Vôbec nebol dôležitý. Na čom teda záležalo? Čo bolo podstatné? Bol to život. Bol to ten hnusný život, ktorým ju svet obdaril. Nevstala. Nemohla zaspať ale ani vstať nechcela. Romanu prešla všetka chuť žiť. Nemohla žiť bez Daniela. Nemohla. Komu sa previnila? Prečo ju život takto zmučil? Prečo?

Takéto a podobné otázky sa jej rútili hlavou celý večer. Všetko bolo tak strašne bolestivé. Nikdy ju nič tak strašne netrápilo ako práve teraz. Čo bolo horšie ako smrť? Bol to zničený život. Život, kde vám nad hlavou visel Damoklov meč, ktorý mal už už spadnúť. Romana vtedy vôbec nevedela čo ďalej. Už nemohla takto existovať. Nemohla. Rozhodla sa ujsť od všetkého trápenia, od všetkej bolesti a od všetkých, ktorí ju tak zničili. Vzala pero, papier a začala písať:
"Ahoj mami. Ahoj tati. Až budete čítať tento list, ja tu už nebudem. Je mi to všetko tak strašne ľúto, ale nevládzem. Nemôžem už dlhšie znášať túto realitu. Je mi z nej zle. Horšie ako po poriadnej opici. Tá totižto prejde rýchlo, lenže moje pocity nie. Nemám už kvôli čomu žiť. Spomínajte na mňa v dobrom a prajte mojej duši milosť. Ja tu končím. Život pre mňa stratil svoj zmysel. Bolí ma celá duša. Ak ste ma mali radi, nehnevajte sa na mňa a nezabudnite na mňa. Romana. Potom si obliekla bundu a vyšla von.

Prešla niekoľko kilometrov a došla tam, kam chcela. Bol to most nad riekou. Stačí len jeden skok. Jeden skok a má to za sebou. Vo vreckách mala plno kameňov a dušu mala plnú rán. Ak jej život vôbec niekedy mal zmysel, ten už neexistuje. Vystúpila vyššie a zahľadela sa na všetko okolo seba. Videla mesto, rieku, slnko a plno ľudí, ktorí ju možno nevideli alebo videli ale nerobili nič. Romana sa usmiala. Venovala úsmev tomu všetkému čo videla. Celý svet to uvidí naposledy. Preliezla zábradlie stále sa držiac ho jednou rukou. Pozrela sa teraz pod seba na rieku. Zdalo sa jej, že otvára jej náručie a vraví jej: "Poď, neboj sa. Ja ťa ukryjem. Nikto ťa tu nenájde a nikto viac ti neublíži. Bude ti dobre." Romana sa ešte chvíľku pozerala a si v mysli ešte raz vybavila Daniela. Nahlas povedala: "Zbohom Danko, zbohom mami, zbohom tati. Spomínajte na mňa len v dobrom. Mala som vás rada."

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
romika  26. 3. 2008 20:15
tak, toto som nečakala!

ale znova môžem,len to povedať, že je to dobré!!!

výborné!!!



čakáááám!
 fotka
petrush  26. 3. 2008 20:51
juuuj...aka odvaha...noo fakt som zvedava na pokracovanieeee
 fotka
michellka  26. 3. 2008 20:53
esteeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee !!!!!!!!!!
 fotka
miluskaaa  8. 4. 2008 14:46
To som zvedava,co bude dalej....
Napíš svoj komentár