Živý Anjel - 15. Časť

Daniel ďalšieho rána vstal skutočne šťastný. Krásne spomienky na včerajší večer ho hriali ako už dávno nič. Práve si obliekal tričko, keď zazvonil jeho mobil. Niekto mu volal. Číslo mu nevravelo ale vôbec nič. Zdvihol.
"Prosím?" ozval sa.
V telefóne bolo počuť uplakaný hlas. "Si ty Daniel. Si Daniel Šulaj?"
"Áno madam. Čo odo mňa potrebujete? A kto vlastne ste?" spýtal sa prekvapene.
"Volám sa Adela Svetská. Som Romanina mama. Nevieš čo sa s ňou stalo? Bola posledné dni veľmi zvláštna a navyše nám nechala list akoby na rozlúčku. Povedz mi prosím ťa, čo sa jej stalo? Prosím!" Hlas pani Svetskej sa strašne lámal. Dôvodom boli najmä jej neustále vzlyky a smrkanie. Bola úplne na dne. Daniela tá správa vydesila rovnako. Romana, aby sa rozhodla o útek alebo niečo horšie? Dočista onemel. Nakoniec sa zmohol len na: "Vôbec nič neviem madam. Romana mi nič nepovedala. Nemám ani tušenie, kde by mohla byť." Pani Svetská sa rozplakala a zložila. Daniel sa ešte dlho díval na svoj mobil, kým mu došlo, že to bolo naozaj. Veru to aj bolo naozaj. Nespal. V skutočnosti bol úplne hore a jeho bývalá láska sa zrejme rozhodla prinajlepšom o útek z domu.

Odrazu sa niekto zľahka dotkol jej ramena. Romana mierne otočila hlavu a uvidela mladého asi devätnásťročného chalana. Pozeral sa priamo na ňu a vyzeral poriadne zdesene. Nesmelo sa jej prihovoril: "Ahoj!" Romana pozerala na neho svojimi mokrými a zúfalými očami a odpovedala mu: "Ahoj. Čo mi chceš?" On odpovedal jednoducho: "Len sa trochu porozprávať. Poď, sadneme si, pohovoríme si o všetkom a určite budeme múdrejší. Neboj sa. A poď ku mne." Romana sa porela raz na neho, potom na rieku a hneď zase na neho. "Pozrie, ja som rozhodnutá. Nemám už kvôli čomu žiť a takto mi bude určite lepšie. Všetci sú ku mne hnusní. Ja viem, že som v živote urobila skutočné kraviny. Strašne som niekomu ublížila. Ja viem. Ale nikto to nevie prijať a odpustiť mi. Rodičia na mňa kašlú rovnako. Ja proste už chcem len pokoj. Pokoj od všetkého! Prosím, pusti ma a nechaj ma odísť! Prosím!" oponovala mu. Ten chalan jej plece ale nepustil. Len zopakoval to čo už predtým. "Porozprávajme sa. Daj tomu šancu. No tak. Uvidíš, že ti bude lepšie." Romana sa naposledy pozrela na rieku, a potom preliezla naspäť. Hodila sa tomu chalanovi okolo krku a znovu sa rozplakala. On ju objal a tíšil ako malé dieťa. Potom jej šepol: "Poď. Pozývam ťa na čaj."

O chvíľu už obaja sedeli v malej kaviarni. Ten chalan objednal dva zelené čaje a medzitým sa jej opýtal: "Ako sa vlastne voláš?" "Romana." odpovedala, "A ty?" "Mne hovoria Milan." predstavil sa. Dostali čaje a Milan hneď aj zaplatil. Ako čaj mizol z šálok, rovnako sa vyprázdňovala aj Romanina bolesť. Rozprávala Milanovi o všetkom. O svojej veľkej chybe, o jej ignorantských rodičoch a taktiež o prebudenej nešťastnej láske k Danielovi. Milan ju pozorne počúval. Nechal ju rozprávať tak dlho, kým zo seba nevysypala aj tú poslednú vetu. Rýchlo porozumel jej trápeniu a bolestiam. Chytil ju za ruku, pozrel jej do očí a povedal: "Neboj sa! Všetko bude zase dobré. Musíš sa na to pozerať len z iného uhlu. Ale nemaj strach. Budem stáť pri tebe. Záleží mi na tebe Romi." Tá posledná veta Romane sktuočne srdce zohriala. Ták dávno nikomu na nej nezáležalo. Možno preto sa to odrazilo aj na jej správaní. Niekomu záležalo na jej šťastí. Možno dokonca má aj rád.

Vymenili si čísla a dohodli sa, že sa uvidia znovu. Milan Romanu odprevadil až domov. Cestou Romana vyprázdnila vrecká od zbytočných kameňov a po dlhej dobe sa cítila inak. Vari po prvýkrát v živote bola skutočne šťastná. Bolo to tak krásne.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu