Živý Anjel - 16. Časť

Romana prešla cez dvere domov a hneď ako vošla ju mama silne objala a slzy jej stekali po tvári. Hneď ako ale uznala, že jej dcéra je v poriadku, dala jej facku so slovami: "Ako si mi to mohla urobiť? Vieš ako by to vyzeralo keby sa kolegyne dozvedia, že si zdrhla z domu? Máš zaracha, jasné? Zmizni do svojej izby!" Romana si tento výstup nevšímala. Bola už zvyknutá na reakcie svojej mamy. Zašla do svojej izby, zamkla sa, a pustila si svoju obľúbenú pesničku od kapely Hoobastank - Dissappear. Pustila to tak nahlas, aby prekričala matkine kriky a ani na jej búchanie nereagovala. Miesto toho si vytiahla svoj denník, do ktorého už dlho nič nezapisovala. Dnešný deň ale stál za to. A svedčila o tom už aj prvá veta: "Som konečne šťastná." Ale rozhodla sa maminke predsa len urobiť to čo už dávno. Nie však hneď. Všetko malo svoj čas. Ale nechcela už viac ostávať v rodine, kde boli všetci pokryteckí a iba keď išlo o krk, vedeli sa zachovať ako rodina. Nenávidela to tu. Viac než kdekoľvek inde. Odrazu jej však zazvonil mobil. "Prosím?" ozvala sa

Daniel dlho uvažoval o tom, čo mohlo Romane tak náhle pomotať hlavu. Dlho uvažoval čo spraviť. Rozhodol sa jej napokon zavolať. Zazvonilo to sotva 2 razy a už sa ozval Romanin známy hlas. "Prosím?" "Romi, tu je Daniel. Chcel som sa ťa opýtať. Čo si mala dnes v pláne, keď mi volala tvoja mama či si v poriadku?" Na druhej strane bolo chvíľku ticho a potom sa znovu ozval Romanin hlas. "Mojej mame prosím ťa nehovor nič. Je to kus tak hnusnej ženskej, ktorá sa ti bude hrať na milostivú mamičku, keď sa jej stratí dieťa. To čo sa stalo si nechám pre seba a rovnako aj to čo sa chystá. Ale môžem ti povedať, že som v poriadku, doma a po dlhej dobe sa cítim naozaj šťastná. Čiže nemusíš si robiť starosti." Daniela to upokojilo a chcel sa rozlúčiť, no Romana ho predbehla: "A ešte niečo. Chcem ti popriať v tvojom novom vzťahu veľa šťastia a ospravedlniť sa za to, ako som sa k tebe zachovala. Bolo to odo mňa sprosté." "Všetko odpustené a ďakujem." odpovedal jej a potom sa rozlúčil. Bol rád, že je šťastná, ale nemal ani tušenie čo sa mu snažila povedať. Každopádne sa rozhodol jej slová brať na vedomie. Prešiel do vedľajšej izby. Barborka už bola oblečená. Hodila sa mu okolo krku a spýtala sa: "Kam dnes spolu pôjdeme. Už sa neviem dočkať." Daniel sa usmial, pohladil ju po líci a pobozkal. "Je mi jedno kam pôjdeme. Podstatné je len to, že tam budeme spolu." Barborka sa strašne usmievala. Daniela to vskutku tešilo. Cítiť jej srdce tĺcť bol krásny pocit. Obaja sa obliekli a vyšli von. Nadýchali sa čerstvého vzduchu a potom sa rozhodli ísť kade ich oči viedli. Bolo im to úplne jedno. Hlavné bolo, že tam boli obaja.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu