Milan mal toho dňa skutočne veľmi dobrý pocit. Už dlho neurobil niečo podobné. Všetko mu to tak strašne chýbalo. Ako čistá voda. Nemohol však tú dievčinu pustiť z hlavy. Prechádzal sa po parku mysliac len a len na ňu. Bola tak utrápená ale pritom sa mu zdala rovnako ako dievčina, ktorá sa dlho nedokázala z ničoho krásneho radovať. Alebo dokonca nič pekné celý život neprežila. Túžil ju obšťastniť a dokonca mal pocit, že ju asi má rád. Prečo asi? Celkom isto. Takto sa dosiaľ k nijakej dievčine nesprával. Sadol si do parku na lavičku a vytiahol svoj zlatý prívesok s medailónom. Otvoril ho. Bolo tam niekoľko postáv. Prešiel po ňom svojim ukazovákom a usmial sa na nich. To boli jeho najlepší priatelia. Odjakživa k nim patril. Vrátiť sa k nim už ale nemohol. Skončil totiž tu. A cestu späť niet. Pohľad mu padol aj na mladú krásnu dievčinu s uhľovočiernymi vlasmi. Tá bola jeho najlepšou priateľkou. Už 3 roky ju nevidel. Ach ako veľmi mu chýbala. Milan zavrel medailón a pokročil vo svojej ceste. Odrazu počul ako na neho niekto zozadu volá. Ten hlas bol známy. Nie, to musela byť len ilúzia. No keď sa ten hlas ozval ešte raz, predsa len mu to nedalo a otočil sa. Skamenel od úžasu.

Barborka navrhla, že by bolo pekné, keby si znovu vyrazia do parku. Páčilo sa jej tam. Pôsobila tam na ňu príjemná atmosféra, hoci ju tam aj strašne zmlátili. Daniel kráčal vedľa nej. Držal ju za ruku a pociťoval cez ich dlane prechádzajúce elektrické výboje. Bol to skutočne nádherný pocit. Len on a Barborka. Nikoho iného nepotrebovali. Došli pomaličky k jazierku a Barborka do neho hodila kamienok. Hladina sa jemne rozčerila. Vtedy Barborka ľahko zdvihla hlavu a pozrela sa na chalana, ktorý sedel na lavičke a pozeral sa do vnútra nejakého medailónu. Pripadal jej strašne povedomý. Akoby ho už niekde videla. Ale kde? V mysli si vybavovala všetky prežité momenty. Nič ju nenapadalo. Vtom ten chalan vstal a pobral sa preč. A vtedy ho Barborka spoznala. Podľa spôsobu chôdze. Nemohol to byť nikto iný. A zakričala: "Milan!" Chalan sa zastavil no neotočil sa. Daniel ostal ale zaskočený. Niečo takéto rozhodne nečakal. Barborka videla, že chalan ju začul, len si asi nebol istý, či to patrilo jemu, nuž ešte raz zakričala: "Milan! Otoč sa!" Tentokrát to zabralo. Ten chalan sa otočil. Barborka na neho zakývala. Na tvári sa mu zjavil úsmev a pomaly začal prechádzať k nim. Barborka pustila Danielovu ruku a rovnako začala prichádzať k nemu. A potom sa pred všetkými očami v parku objali ako starí priatelia.

Daniel ničomu nerozumel. Ako sa mohli poznať? Rozhodol sa, že to zistí. Podišiel k nim bližšie. To sa už neobjímali. Miesto toho obom žiaril na tvárach úsmev od ucha k uchu. Zrejme všetci zabudli, že tam ešte niekto iný aj je. Potom sa ale Barborka spamätala a povedala: "Skoro som zabudla. Prepáč mi. Milanko, toto je môj priateľ Daniel. Daniel toto je môj stratený anjelský brat Milan." Daniel tomu nemohol uveriť. Stretnutie anjelských rodinných pribuzných. Milan však rovnako nemal krídla. Určite už bol človekom. Barborka vytiahla vtedy svoj medailón a otvorila. Boli tam. Všetci deviati. Teraz ich už ako anjelov bolo len 7. Z dvoch sa stali ľudia. Milan veľmi veľa rozprával o svojom živote ako človek, ako sa tu naučil orientovať i o záchrane Romany. Daniel si vtedy vydýchol. Čocvhíľa už všetci traja sedeli v cukrárni a debatovali o svojich zážitkoch. Barborka sa zverila Milanovi so svojim zaľúbením a rovnako venovala Dankovi pusu. Milan rovnako povedal o svojich citoch k Romane, na čo mu Daniel povedal, že dúfa, že jej pomôže. Milan prikývol a pomaly jedol zákusok.

Večer, keď už boli Daniel s Barborkou doma, ešte Daniel povedal: "Je to fajn chalan ten Milan. Som rád, že sa rozhodol Romane pomôcť."
Barborka prikývla, dala Dankovi pusu a povedala: "Bol z nás najlepší. Potom ale urobil prvý chybu, keď sa nechal dotknúť človekom. My sme si vtedy dávali veľký pozor, no rovnako som sa tu ocitla aj ja. Ale ver tomu, že vrátiť sa už nechcem. Moje miesto sa rozhodne v súčasnosti nachádza tu. Pri tebe zlatko."
Daniel sa usmial, poprikrýval Barborku a potom si sám išiel ľahnúť. Bol to veľký deň.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
petrush  6. 4. 2008 18:50
Jooooj aj ja chcem takeho anjelikaaaa
2 
fotka
michellka  7. 4. 2008 15:38
jeeeej to je take krasne rozpravkovy to by mala vbyt skor rozpravka pre deti ..





a ja takeho anjelika mam hihi s cokoladovymi ocickami
Napíš svoj komentár