Upadám do letargie. Už sa ani nepamätám, kedy som sa takto naposledy cítil. A stále sa mi vracajú spomienky na veci ktoré som tak veľmi chcel zabudnúť. Chcem žiť vo svete v ktorom jestvuje logika, ale skutočný svet je vždy krok za logikou.
Dnes som celý deň nevyšiel z krypty. Akokoľvek som sa snažil, nemohol som prestať myslieť na to čo sa mi včera stalo. Vlastne celý tento deň som nerobil nič iné, len som stál a pozeral sa z okna. Sledoval som ľudí, autá, vtákov drobné lístky, ktoré poletovali vo vetre, a mraky na oblohe. Každý, aj ten najmenší detail som si chcel starostlivo zapamätať, akoby mal byť toto môj posledný deň.
Pred zhruba 24 hodinami mi všetko čo som videl za týmto oknom pripadalo celkom inak. Bola to časť dňa, ktorá trvá iba okamih. Asi pol hodinu po západe slnka. Keď ešte nieje tma, a všetko naokolo zahalí tmavomodré šero. A všetko je zrazu odlišné, ako v inom svete. A stačí jediný krok, a ty sa prepadneš do tohto sveta večného šera.
Pomaly som sa vracal domov. Po chodníku neďaleko parku, rovnako ako stokrát pred tým. Aj keď už bol večer, stále tu bolo veľa ľudí. Každý sa niekam ponáhľal, každý sa niekam vracal. A v tú chvíľu som som zistil, ako do tohto systému dokonale zapadám. No netrvalo to dlho a prepadol ma pocit úzkosti, aký som doteraz nezažil. Taká neschopnosť nad samým sebou. V tej sekunde som zatúžil po smrti.
Napadlo ma na chvíľu sa zastaviť, no nešlo to. Stále som musel kráčať po chodníku, ktorý akoby nemal konca. A uvedomil som si, čas okolo mňa sa zastavil. Ľudia zostali nehybne stáť, rovnako ako listy na stromoch a vtáci. Jediné čo som cítil bol môj vlastný pohyb. A pohyb samotného šera, ktorý náhle pokrivil celý obraz reality. Vtedy akoby skrz celé moje telo prešiel ľadový vietor. Už som nekráčal po chodníku, ale do chladnej a temnej prázdnoty šerosvitu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajko30
25. 3.marca 2011 23:13
a je, je...veľmi smutné.........mne sa vidí, že si moc zahĺbený do vlasného vnútra....chcelo by to prísť na iné myšlienky.......filip
Napíš svoj komentár