Vôbec ma ne-napadlo, že to môže takto skončiť. Dnes som bol rozhodnutý ujsť z domu. Mal som to skoro aj naplánované. Keďže večer išli všetci doma spať až okolo druhej v noci, tak mám na to ráno najlepšiu možnosť. A až do desiatej si nikto nevšimne, že som preč. Ráno som vstal o pol šiestej, a o šiestej mi zo stanice odchádzal vlak. Takže som mal skoro štyri hodiny čas náskok predtým ako niekomu začne byť podozrivé to, kde som. To je dosť času. Ale čo sa stalo? Išiel som sa umyť, obliekol som sa, zobral som si pár vecí (baterku, mp3-ku, pero, ani neviem načo), a peňaženku s 15€. Keď som teda bol pripravený na odchod, pozrel som sa do veľkého zrkadla, ktoré mám na stene. A po nejakom čase som zistil, že že sa už hodnú chvíľu bezducho pozerám do toho zrkadla. A zrazu mi to prišlo, ako nezmysel, hoci som bol predtým rozhodnutý. Zhodil som zo seba tašku, a ľahol si do kresla. Ani som nevedel čo si mám vlasne myslieť. Iba ďalšie zlyhanie.
_______________________________________
10:47 24. 7. 2009
Dnešný deň sa začal teda fakt úžastne. Ale vôbec to nemyslím ironicky. Napriek tomu, že som sa vôbec nevyspal. Cez noc bola asi búrka, alebo neviem čo. Hrozne fúkal vietor. Ale zistil som, že mi už ani bzučanie komárov neprekáža pri spánku. Mám strašnú chuť vidieť niečo logické. Niečo čo by mi dávalo zmysel. Práve som si spomenul na jeden film, ktorý som videl veľmi dávno. Volal sa mŕtvy les. Ťažo povedať o čom bol. Jeden chlapík oslavoval narodeniny, mal dvadsať rokov. A bol sám v lese s fľaškou rumu. Keď ju (sám) dopil, nasledoval záber na stromy ako cez nich presvitá slnko. A potom dlhý monológ, už ani neviem o čom. Ale spomínal na svoje predošlé narodeniny. Od strýka vtedy dostal nádherne zabalený darček. Hovoril ako umieral od nedočkavosti ako ho otvorí, ale strýko chcel, aby si najskôr spolu zaspievali jeho obľúbenú pieseň. Ale tá pieseň trvala večne. A keď sa zdalo, že konečne skončí, záčínala odznova. Takto spolu spievali tri dni a tri noci. A potom konečne otvoril svoj darček. Vnútri bola bábka uviazaná na nitkách, ako sú tie v bábkovom divadle. Nepamätám si presne čo bolo ďalej. Ale striedali sa tu farebné obrazy lesa a jeho. A vo všetkom tom, hlboký a monotónny hlas, ktorý som nemohol prestať počúvať. A po dlhšej chvíli som mal dokonca chuť zvracať. Len kôli tomu hlasu. A keď sa to skončilo, prepol som na iný program kde bola práve reklama. Myslím že to bola reklama na rexonu. Ale to nieje podstatné. Zaujímavé bolo to, že som bol fascinovaný tou reklamou, nie kôli tomu o čom bola, ale preto že som rozumel každému slovu. a to ma neskutočne ukľudňovalo. Po tom filme som konečne videl niečo logické. Niečo čo dáva zmysel.
Taký pocit by som rád mal aj teraz. Zo života sa mi pomaly vytráca logika. A reklamy v telke už akosi nezaberajú.
____________________________
22:39 24. 7. 2009
Už zase je zima. Nemám rád zimu. Všetko zlé čo som zažil sa stalo v zime. Často si to opakujem. A snažím sa zabudnuť prečo. Zaujímalo by ma prečo ma to napádá najčastejšie v lete keď je tak horúco. Keď idem po vonku na poludnie. Mám pocit že mi slnko o chvíľu spáli sietnicu, a myslím iba na to že som si zo sebou nezobral žiadnu vodu. A teplo sála zo všetkých strán. Zhora a tiež z rozpáleného chodníka. A práve vtedy si spomeniem na zimu. Na mrazivý vietor a kryštáliky ľadu, ktoré sa mi zabodávajú do tváre. Ako ma bolí každé nadýchnutie sa. Ako sa brodím v hlbokom snehu a nemám sa čoho zachytiť. Ako ma to strašne vyčerpáva a hovorím si: "už iba necelý kilometer, už iba 500 metrov..." Ako sa rýchlo stmieva. V lese sa stmieva oveľa skôr ako v meste. A trasieš sa. Od zimy, alebo od strachu?
__________________________________
21:22 25. 7. 2009
Ľudia pre mňa prestávajú byť dôležitý. Všetko čo musím urobiť pre mňa znamená neskutočnú rutinu. Ale mám dobrý pocit. Moje doteraz zvláštne stavy sa začínajú zlepšovať. Existujú pre mňa iba povinnosti, a žiadne citové vypätie. Logika prestáva byť dôležitá. ALe o čo mi vlastne ide? Proste niečo napísať. Je mi potom lepšie. Znovu som som rozmýšľal o zmysle úteku. A o všetkom čo musím ešte urobiť. Ostrý ako vietor. Zelené svetlo. Zvuk. Počujem zvuk. Ale nerozumiem mu. Vyplýva to z rovíc Lorentzových transformácii. Dilatácia času. Podľa mňa nieje nič skutočné.
Myslel som na Vivaldiho leto,
Mám ale radšej klavír.
Ako rýchlo sa vytratí,
logika z písaného textu.
Nieje dôležité myslieť,
ale cítiť, správanie ľudí
určujú city. Ja som bezcitný.
Preto mi hovoria netvor.
Čo je smútok, čo je hnev
čo je nenávisť zbavil som sa,
všetkého, čomu hovoria dobré.
Preto mi hovoria netvor.
Ani bolesť pre mňa nič neznamená,
Snažím sa ukryť pred pocitmi.
Ktoré ma oslabujú.
Preto mi hovoria netvor.
Zapisujem psychalyru.
Rozmýšľal som nad tým napísať niečo normálne a pochopiteľné, ale už je asi príliš neskoro normálne uvažovať. Nebo je príliš modré pre niekoho, kto je slepý. Ľahšie je pozerať sa na čiernu plochu. Planéta umiera. Ľudia umierajú. Ale aký je medzi tým súvis? Ľudia zabíjajú planétu, a ona ich za to pripravuje o život. Ľudia teda zabíjajú sami seba. Ľudia žijú, aby spoločne zabíjali iných ľudí. Začína s toho byť ďalšia úvaha bez konca.
Koniec
____________________________
10:54 9. 8. 2009
Zase ten pocit. Prichádza vždy predpoludním, keď sa už úplne preberiem, a začnem si uvedomovať, kde som. Niekedy mi chýbajú tie časy, keď som sa o nič nemusel starať. Keď mi bolo všetko jedno. Keď som videl celý svet inak. Alebo som ho vlastne ani nevidel. To prišlo, až keď som začal starnúť. Žiť ako človek v skutočnom svete mi príde dosť zložité. Ľudia vlastne robia celý svet zložitý. A pomaly začínam zabúdať. K čomu sú dobré všetky podstatné veci na ktoré musím myslieť. Skutočnosť sa prevracia naruby. Zo všetkých síl sa snažím mať logický svet, ale ten skutočný je vždy krok za logikou.
________________________________
22:00 17. 8. 2009
Prázdno. A nič iné. Mám v sebe také prázdno. Cítim sa prázdno. A okolo mňa je tma. A čas sa sa tak pomaly prevaľuje. Teraz som si spomenul, na to ako som raz v lete ležal na lúke za mestom, a sledoval mraky. Taký pokoj. Skoro taký, aká je teraz prázdnota okolo mňa. A svetlo sa zastavilo. Nič už pre mňa neznamená. V úkryte som sa kedysi cítil bezpečne, ale teraz sa tu bojím. Vybavujú sa mi zvláštne obrazy a spomienky. Raz v jeseni keď som skoro ráno išiel do školy videl som strom z ktorého vietor unášal listy a tie padali ako obrovské zlaté snehové vločky na chodník. A pamätám sa na hudbu, ktorú som raz počul. Taká zvláštna. Som si istý že som vtedy nespal. Mal som zatvorené oči ale nespal som. A cez zatvorené viečka sa mi pred očami mihali strašidelné sny. Boli určite z tej hudby.
__________________________________
11:46 18. 8. 2009
V poslednom čase rozmýšľam nad zvláštnymi vecami. Už dávno som sa naučil nekomentovať nič okolo seba, pretože vždy sa nájde niekoľko väčších odborníkov, ktorí vás prekričia svojími argumentami.
Konkrétne by som dnes chcel hovoriť o tom ako niekto tak ľahko môže povedať: "Buď sám sebou." Ale naozaj niekto to nemusí vedieť. Ja napríklad neviem, čo znamená sám sebou, pretože celý život klamem a pretvarujem sa. Je to tak nejak súčasť toho, že mi jedna osobnosť nestačí. A keď proste prestanem ľudí zaujímať, alebo oni mňa. Respektíve ma začnú kôli niečomu nenávidieť. Tak jednoducho nechám všetko tak a odídem preč. Možno preto nedokončím nič čo som začal.
_____________________________________
11:58 27.9.2009
(14 dní po úteku)
Sny. Slnečný svit ma pomaly dostihne. Netrápi ma nič. Ani že nemôžem zastaviť zelenú rieku, v ktorej som sa kedysi utopil a zomrel. Tmavošedý svet som urobil, a onedlho budem slepý. Viem že prichádza zima. Vdaka globálnemu otepľovaniu, už ale nie taká krutá. Iba biela a modrá. Farby sa mi miešajú pred očami a všetko prechádza do ultra-violet space. Strácanie kľúčov má svoj zmysel, aj triedenie odpadu má zmysel. Vidím vychádzať slnko, a začína mi byť teplejšie. Teplejšie. Za 43700 sekúnd bude opäť noc. Bude opäť zima. Narodili sme sa preto aby sme žili. A žijeme preto aby sme umreli. Ľudia umierajú. Netrápi ma nič. Ani svetlo vdaka ktorému budem onedlho slepý. Písanie človeka oslobodzuje. Moje ruky mi nepatria. Zastávka, Staničné námestie, Station square, konečná, vážený cestujúci prosime vystúpte, ďakujeme že využívate služby dopravného podniku mesta KKkkkk.......... Vtedy som našiel dlhú červenú niť uviazanú na prste ľavej ruky. Aspoň sa viem vrátiť, lebo som nevidel kde končí. Ale ty predsa neexistuješ. Vidíš ma. Ale nie všetko čo vidím skutočne existuje. Ale nie všetko čo nevidím v skutočnosti neexistuje. Objektívna realita nieje podmienkou existencie. Podstatou existencie je pohyb. Som v pohybe. Som na úteku. Pred nikým iným ako sebou. Biele steny. Aj sneh je biely. Nemám rád hudbu. Iba ticho. Boh sa rodí z modlitby a motlitbou je ticho. Je tu také ticho. A voda okolo mňa. Myšlienky sú nepodstatné. A číslo je len jedno. Neverím vlastným očiam. Asi som niečo začul. Vidím zvuk prichádzajúci zdola zo stropu pod mojími nohami. A povrazy okolo rúk mám strašne stiahnuté, zarezávajú sa mi do pokožky. Akoby som cítil oheň. Ale ten tak nepáli. Povraz bol napustený kyselinou benzoovou a antracénom. A zrazu, prudký nádych. Zistil som že pod vodou som nemohol dýchať. Vlasy som mal celé mokré od potu a zlepené v tenkých pramienkoch, ktoré mi padali do očí. Ako keď som sedel na kamenistom brehu na kartone od krabice, a sledoval som vodu. Nepamätám sa presne čo sa vtedy stalo. Nič sa zrazu okolo mňa nehýbe. Existencia a pohyb. Rovnako ako pokazená kalkulačka. Nasledujem svoje svedomie. Ale ty predsa nemáš žiadne svedomie. A čo to vlastne je? Ja neviem. Naozaj to neviem. Svedomie je byť k niečomu pripútaný. Práve vďaka svedomiu ti chýba sloboda vo svojích činoch. Vtedy som tam zaspal, a zobudili ma až kvapky dažďa čo prišiel. A pršalo vtedy tri dni a tri noci. V dedinách v blízkosti rieky boli vtedy povodne. Okolo mňa je veľa modrej. Prestávajú ma zaujímať názory. Písanie človeka oslobodzuje. Zapisujem psychalyru.
_______________________________
16:05 12.10.2009
-Prišiel čas, aby si sa pozrel do zrkadla.
-Ale ja som slepý.
-Stal si sa slepý z vlastnej vôle, lebo si sa nechcel pozerať na všetko zlo okolo seba. A za svoj dlhý život si ho videl viac ako ktokoľvek iný.
-Som oveľa starší ako ty. prečo by som ťa mal počúvať?
-Nie my dvaja sme rovnako starí, to len tvoje spomienky siahajú 95 rokov do minulosti. Ale nie je to tvoj život. Napísal ti ho autor. Kedysi si hovoril o slobodnej vôli, ktorú nám autor dal. Slobodná vôľa je iba ilúzia ktorú odrážam. Ja som zrkadlo.
-A čo uvidím keď sa pozriem do zrkadla?
-Svet za zrkadlom je podobný tomu skutočnému, s jedným rozdielom. Ľudia sú v ňom slepý, zahľadený do seba. Tak ako ty.
-Ale ja som nikdy nevidel sám seba.
-Práve v tom má pôvod tvoja slepota. Ja som zrkadlo, ktoré odráža vnútro človeka, nie jeho vonkajší vzhľad. Som cesta tam a cesta späť. Vznešené sú brány postavené medzi svetmi. A ja som psychozrkadlo. Stačí jediný pohľad a človeka spáli jeho vnútorný oheň.
-Čo sa stane so mnou, ak sa do teba pozriem?
-Ty predsa niesi človek. Si iba obraz. Dostaneš skutočnú slobobnú vôľu. Schopnosť rozhodovať sám za seba. Rozhodovať o svojích činoch. A nezávislosť od autora. Je to také jednoduché. Daj si dole pásku z očí a povedz mi svoje meno.
-Volám sa Enos.
_____________________________________
22:19 17.10.2009
Úvaha o smútku. Sadnem si a rozmýšľam nad niečím, čo za pár hodín zabudnem. Čas ma pripravuje o spomienky, a svetlo o zrak. Lebo staviam vežu, aby sa z ľudí stali bratia. Bezzmyselná je realita. A keď poviem: vypršal mi čas, je jedinou možnosťou útek preč. Niekde ďaleko. Čo najďalej. Doteraz som sa ale vždy vrátil. Príde však čas, keď sa už nikdy nevrátim. Už teraz som preč dlhšie ako kedykoľvek predtým. 35 dní. Úvaha o smútku je úvahou o útekú. A o tom, čo ma vedie utekať. Lebo nikto iný tomu nenôže rozumieť. A ja som sám stratený v dave ľudí. Budujem vežu, nový svet v ktorom sa plnia sny. Krajinu postavenú z ilúzii, lebo všetky sny sú iba ilúzie. A tie robia ľudí lepších. Príde však čas, keď mi už slová nebudu stačiť. Už teraz sa moje texty skracujú, až nakoniec zmiznú úplne. Ale nezaniknú. Len sa zmenia na ilúziu. Je vždy smutné, keď vidím ľudí strácať vieru. Viera je tiež iba ilúzia, rovnako ako sny, ktoré robia ľudí lepších. Lebo ľudia bez viery žijú preto, aby zomreli, zatiaľ čo ľudia s vierou žijú preto, aby mohli žiť večne. Čiernočierna je temnota ktorá ťa bez ilúzie obklopí. A ostane len prehlboký smútok.
___________________________________________
15:46 2.2.2010
Strácam svetlo zo svojích očí. Mám pocit, že som zabudol cestu. Alebo som ju stále nenašiel. Je ľahké všetko zlé zvaľovať na osud. Teraz si už vôbec nemyslým, že prehnané úsilie niekam vedie. Tak dlho som už nič nenapísal. A skutočne je mi už lepšie. Ale nie celkom. Potrvá ešte nejaký čas než sa z toho všetkého spamätám. Teraz ešte niesom schopný hovoriť o tom čo sa mi stalo.
__________________________________________
15:14 13.2.2010
Teraz pomaly sledujem výsledky ktoré na mne zanechala premena. Keď sa obzriem do minulosti, už sa ani trochu nepodobám na toho, ktorým som bol. Nedávno som si pozeral nejaké svoje fotky spred vyše pol roka. Neveril som tomu, že som na nich JA. Ako keby som sa pozeral na niekoho cudzieho. No ano, odcudzil som sa sám sebe. Stále dookola si opakujem: "som netvor."
Prestal som sa rozhodovať sám za seba. Všetko teraz nechávam na náhodu. Jednoducho si hodím mincu, buď mi to výjde, alebo nie. A na všetkom mi akosi prestáva záležať. Spadol som do rieky, a pritom nemám voľu plávať. Len sa tak nechávam unášať prúdom. Je to, ako keby som stratil cestu. Miznem niekde hlboko v tme.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hippiechick
23. 6.júna 2011 20:25
Všetci mizneme nakoniec v tme...
2
veľmi smutné, presmutné.........ale nakoniec nie v tme ale vo svetle najdeme svoje Ja..............filipk
Napíš svoj komentár