Ľudia prichádzajú a odchádzajú, o tom je život. Vždy to tak bude. Nevyhneme sa tomu, aj keby sme neviem ako chceli. Nechceme si to pripustiť, nechceme veriť, že sa to môže stať.
A keď sa to stane, zlomí nás to. Padneme. Stále sa pýtame prečo. Neveríme. Topíme sa v spomienkach. Bolí to... A bolí to aj po niekoľkých mesiacoch. Možno práve po určitom čase ešte viac, keď sa to všetko uleží v hlave a my si potom uvedomíme, že to, že sme niekoho stratili, je definitívne - realita...
...keď stojím na miestach kde so mnou bol,
...cestujem časom a naspäť ma volá,
...ten silný pocit čo ma chce zložiť,
...že už nikdy v živote nebudeme svoji..
Padám.
Stále viac ku dnu.
Mám za sebou obdobie, ktoré ma veľmi poznačilo. Vtedy som si to neuvedomovala, ale teraz viem, že to tak je. Strácam kontrolu nad svojim životom, neviem, kto som a neviem, ako ďalej. Ani či má zmysel ísť ďalej...
...Bez teba, ja predsa nemôžem byť niekým.
...Bez teba, viem odolávať iba s liekmi.
...Bez teba, sa ozývajú vo mne hriechy,
...že bez teba, to už nebude ako predtým..
Z cesty som zišla, keď odišiel.
Pretože bol to on, kto mi prvýkrát ukázal, že život má zmysel.
On ma naučil bojovať, za to, čo chcem.
On mi dal chuť a silu do života.
On mi dával pocit šťastia - neopísateľne silný pocit.
On bol mojou nádejou, oporou a istotou.
On ma naučil milovať a ukázal, aké je to byť milovaný.
On ma naučil žiť...
Spoznala som, čo je to skutočná láska. Ani jeden z nás to nemal v živote ľahké, no v dobrom i zlom sme stáli pri sebe a boli si oporou. Aj keď nám nebolo dopriate, aby sme boli spolu dosť často, tak to stálo vždy za to. Zažívali sme krásne chvíle.
Mali sme sny. Sny, ktoré nám pomáhali zvládať životné problémy. Sny, ktoré sme chceli spoločne naplniť. Sny, ktorým sme verili.
Ale hlavne veľmi dobre sme poznali jeden druhého. Vraveli sme si všetko. Vedel o mne to, čo nikto iný. Nikto iný ma ani teraz nepozná tak dobre, ako on.
Tie pocity, čo som pri ňom cítila, sa nedajú popísať slovami..
.
.
.
Tak ako sa ani nedá popísať tá bolesť a prázdno, ktoré tu zostali po tom, čo ma opustil. Nechal ma na tomto svete samú. Len s bolesťou, smútkom, prázdnotou, kúskami snov, ktoré sa rozpadli na čriepky a s nádejou, ktorá sa rozplynula v prach.
Stratená..
Zostali iba spomienky. Krásne, no neskutočne bolestivé spomienky na dobu, kedy som bývala šťastná. Pripadá mi, akoby to bola odvtedy už celá večnosť a ja som stále čakala, že nás osud znova spojí. Že sa naše cesty raz znova stretnú.
Chcela by som sa vrátiť nachvíľu späť a cítiť jeho objatie, bez slov, len proste byť v jeho objatí a nachvíľu zabudnúť na všetko zlé. Zahojil by všetko, čo bolí..
Chcela by som cítiť jeho dotyk, počuť jeho hlas, pozrieť sa mu do očí.
Chcela by som sa s ním rozprávať.
Chýbajú mi naše rozhovory, smiech, pohľady, objatia, priateľstvo...
Nestratila som len lásku, ale aj najlepšieho kamaráta a spriaznenú dušu
O to viac to bolí...pretože nikoho takého už nemám...
...prosím ťa vráť mi ho na chvíľu ku mne,
...aj keď žiadam nemožné nikam neujde,
...tak prosím ťa vráť mi ho, strašne mi chýba,
...to že som ťa stratila už nemôžem skrývať...
Odišiel a tým si zobral aj kus môjho srdca, kus zo mňa.
Nikdy nezabudnem..
.
.
.
Začal už odznova. S niekym iným.
Som rada, že je šťastný. Teda dúfam, že je. Prajem mu to.
.
.
Vlastne aj ja pomaly začínam odznova. No tieto myšlienky sa akosi začali vynárať teraz, po tej dlhej dobe, a bránia mi v tom. Hľadám spôsob, ako to uzavrieť a nevraciať sa späť. Nechať ho ísť jeho novou cestou a ja ísť tou svojou. Žiť v prítomnosti..
No aj keď sa mi to podarí, on navždy zostane v mojom srdci.
...je to ten čas keď slnko zájde,
...Keď ti ten niekto spánok kradne,
...A hocičo spravíš aj tak je to márne
...Ale prejde to ,začne nový príbeh,
...A na to prázdne miesto niekto nový príde,
...Ostanú len spomienky na staré chvíle..
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
28. 4.apríla 2019 02:28
Neplač, že sa to skončilo. Teš sa, že to bolo!
Napíš svoj komentár