Mal som pocit, že zomieram. Leto sa pomaly končilo, ale rekordné horúčavy si svoju silu šetrili na veľkolepý záver. Teplomer ukazoval 38-41 stupňov. V sprche pod studenou vodou som sa ocitol aj 6krát za deň. V priebehu leta som aj tak nemal veľa vecí na práci. Konečne ma nezaťažovala škola. Nie že by som na ňu nemal, ale brala mi čas. Pravidelne som ráno vstával okolo 4-5, keď nebolo ešte tak teplo, doobeda som si niečo naštudoval, čítal, experimentoval a poobede, keď už sa teplo nedalo zniesť, som sa len tak potuloval po byte, zdržoval sa v chladnejších miestnostiach a podriemkaval. Domi som nevídal tak často ako počas roka. Behala s rodičmi po dovolenkách, k starým rodičom a podobne. Nevadilo mi to. Aj tak vždy keď sme boli spolu sme sa iba hrali na lásku. Teda... Jeden z nás sa hral.
Raz za čas som večer, keď konečne zapadlo slnko, išiel von. Len tak sám som sa hodinku dve túlala po okolí, precvičoval si praktické vedomosti a premýšľal.
Dnešok mal byť z tých dní, kedy uvidím Domi. Mali sme byť opäť u nej. Opäť sami.
Tešil som sa. Na ňu. Aj na tú pudovú záležitosť, ale hlavne na čaj. Mne došli ingrediencie a už dlho, veľmi dlho som necítil na jazyku tú sladkú chuť a necítil to úžasné osvieženie.
Keď som k nej dorazil bola už pripravené. Otvorila mi dvere úplne nahá a ja som nevedel čo je silnejšie, či priateľská náklonnosť, ktorú k nej prechovávam, alebo túžba po jej tele, ktorú neovládam.
"Som strašne smädný, povedz mi, že máme spravený čaj, prosím."
Uškrnula sa. Ako diabol, ktorý vie, že má nadvládu nad svojou obeťou, nad svojím malým otrokom, ktorého môže týrať a zneužívať, lebo má niečo, čo otrok potrebuje.
"Až po zábave. Najprv uspokojíme naše srdcia, našu dušu a potom dostaneš svoj osviežujúci nápoj."
Srdcia a dušu? To sa týka iba teba, moje srdce a dušu uspokojuje iba naplnená túžba po vedomostiach, nové poznanie. To čo ty nazývaš milovaním je iba sex, ktorý uspokojuje moje telo. Nič viac.
Aj tak som ju pobozkal, zatiahol ju do izby, hodil na postel a pustil sa do práce.
Hlúpy, ach aký hlúpy len dokáže byť človek. Ale ja nie som človek. Nie obyčajný. Nie, nie. Som iný. Som výnimočný, nesmiem byť ako oni. Toto nie som ja. Je to niekto iný. Niekto sa hrá s mojím telom. Niekto ma núti robiť to čo ma ničí, to čo nás ničí. Niekto.... Niekto ma ovláda a ja s tým nedokážem bojovať. Nemôžem ju ani požiadať o pomoc, ranilo by ju to. Verí, že to čo je medzi nami skutočné. Že moje city k nej sú skutočné... No sú len hrou. Maškaráda, ktorá mi dáva to po čom túži moje telo, ale moja myseľ to zatracuje... Musím s tým niečo spraviť... A možno...
Niekde uprostred nášho erotického splynutia sa to stalo. Neviem ako k tomu došlo, čo ma k tomu motivovalo. Poriadne si to ani nepamätám. Bol som ako omámený. Nadrogovaný. V polospánku z ktorého ma prebudil jej krik. Kričala od bolesti a zo strachu. Keď som sa spamätal všimol som si, že má krk celý od krvi. Pozerá na mňa skrze svoje modré oči, ktoré sú v tomto okamihu plné strachu. Nie toho obyčajného, ktorý bežne prežívame. Bola to skutočná hrôza, zdesenie, ako keď sa vaša najhoršia nočná mora, váš najväčší strach postaví priamo pred vás a vy nemáte kam ujsť.
V ústach som pocítil sladkú chuť. Tak sladkú akú som ešte nikdy necítil. Cítil som, že mám vlhké pery a že mi po brade stekajú kvapky akejsi tekutiny. Utrel som si ústa a pohľad na moju ruku mi zastavil dych. Aj ja som pocítil strach a hrôzu, pochádzajúcu zo samotného pekla. Moja ruka bola od krvi. Moje ústa boli od krvi a na jazyku som cítil jej sladkú chuť. Kým som si uvedomoval, čo sa asi stalo, Domi sa vykrútila spopod mňa a schúlila sa na okraji postele do malého ľudského klbka. Plakala. A ja som sa v duchu preklínal. V duši som cítil strašnú ťažobu, ako lodná kotva ma niečo ťahalo k zemi. V srdci som cítil neskutočnú bolesť, akoby mi doňho vrazili nôž. V hlave som mal zmätok, otázky sa vynárali rýchlosťou svetla a prekrývali sa jedna cez druhú. Jediné na čo som sa v tej chvíli zmohol bolo:
"Čo... čo sa stalo?"
Nereagovala hneď, až po chvíli som začul jej tichý, roztrasený hlas.
"Videl som padnúť mnohé kráľovstvá, všetky z nich by som zamenil za jeden jediný dúšok."
Nechápal som o čom hovorí. Zbláznila sa? Je v tak veľkom šoku? Blúzni?
"Čože? O čom to hovoríš?"
"To si povedal, tesne pred tým ako si ma uhryzol. Myslela som si, že len robíš atmosféru, že je to len hra na oživenie. No potom... potom... si ma uhryzol, ja. Bolelo to. Stále to bolí."
Čo do čerta to má znamenať? Zbláznil som sa? Čo som to spravil? Ako som len mohol? Nedokázal som sa ovládnuť? Bol som naozaj taký smädný, že so v návale vzrušenie neovládol svoje túžby a uhryzol som ju? A prečo som povedal takú hlúposť? Čo keď... Nie nie, nemôžem byť posadnutý, nemôže ma ovládať iná bytosť, musí to mať logické vysvetlenie. Nával vzrušenia, role-play, smäd. Skrátka som sa neovládol nič viac.
Rana na jej krku nie je vážna, povrchové zranenie s trochou krvi. Nezahryzol som sa jej do tepny alebo niečo podobné. Nechal som sa uniesť, nič nadprirodzené sa tu nedialo. To, že som...iný s tým nesúvisí. Niečo také by som nespravil. Neublížil by som jej kvôli pár kvapkám. Alebo áno?
"Pritúľ sa ku mne, prosím. Je mi zima."
Nie, nemôžem, čo ak sa naozaj nedokážem ovládať. Čo ak to spravím znova?
"Prepáč mi to, ja, neviem čo sa stalo. Neviem čo to do mňa vošlo."
Vyskočil som z postele a začal sa obliekať. Chcel som odísť. Čo najskôr a čo najďalej.
"Odpusť mi to prosím."
Neodpovedala. Ani sa nepohla. Ležala na posteli, neodprevadila ma ku dverám ani ma nepozdravila. Odišiel som, potichu ako tieň, ako smrť, ktorá vykonala svoju úlohu a teraz pomaly odchádza aby si našla ďalšiu obeť.
Celú cestu domov aj doma som neustále premýšľal nad tým čo sa stalo. Čo som povedal. Videl som padnúť mnohé kráľovstvá, všetky z nich by som zamenil za jeden jediný dúšok. Čo je to za hlúposť? Čo ak mal jej otec pravdu? Čo ak ma niekto, niečo ovláda? Čo ak strácam kontrolu sám nad sebou a tá vec to využíva? Nie, hlúposť. To sú rozprávky. Možno, možno som si to vsugeroval. Možno mi preskočilo z tepla. V rámci hry som sa tváril, že ju idem kusnúť a neuvedomil som si vlastnú silu. Omylom som ju uhryzol silnejšie ako som chcel a hento som povedal len preto aby to vyznelo zaujímavo... Ale prečo si to nepamätám? Čo som to do pekla urobil?
Ničili ma výčitky. Nedokázal som prestať myslieť nato, že som jej ublížil. Tak veľa pre mňa znamená a ja jej ublížim. Mám ju naozaj veľmi rád. Čo keď ju dokonca ľúbim? Čo keď to nie je iba pretvárka. Čo ak sú moje city skutočné a ja pred nimi len utekám? Je to naozaj láska? Čo je láska? Nikdy som ju nepoznal. Cit, náklonnosť, túžba, beznádej, oddanosť? Hriech, ktorý človek celý život nesie na svojich pleciach? Výhovorka pre duševnú slabosť a iracionálne správanie? Alebo je to to, čo cítim k Domi?
Nedokázal som nájsť odpoveď. Určite nie sám. Obliekol som sa do vhodného odevu, oznámil mame, že idem ešte na chvíľu von a utekal som k Domi. Nevedel som, čo jej poviem keď tam prídem ani ako sa budem správať. Vedel som len to, že potrebujem aby mi odpustila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár