V byte bolo nečakane dusno, jedná z tých ťažkých horúcich nocí. Nie. Jedna z tých končiacich. Z tých konečných. Bytosť na posteli sa jej za chrbtom pohla, ešte stále na ňu nepozrela. „Je ešte živá?“ prebehlo jej mysľou. Zhypnotizovaná žiarovkou pozerala von oblokom, blik, blik, blik, pravidelne ako úder srdca. Srdca, vytrhnutého srdca z hrude, prebodnutého dýkou nenávisti, zomierajúceho srdca. Šum sa zväčšoval, šum mesta, prebúdzajúcich sa ľudí, šum sobotnej premávky. A tá bytosť sa už nehýbala, len tak ležala.
Na zemi sa váľala fľaška vodky, vedľa nej nedojedené lieky a zvratky. „Ešte stále žije?“ opakovala si, mrmlala si to potichu, aby ju snáď nezobudila. Bytosť sa nehýbala, lomcovala ňou potreba pozrieť sa na ňu, no strach bol väčší. Bála sa toho čo tam uvidí, bála sa pohľadu na svoje mŕtve telo.
Nikdy si nemyslela, že to raz dotiahne tak ďaleko, šéfredaktorka, pani šéfredaktorka. Na masívnom mahagónovom stole stála menovka so zlatým nápisom: Ing. Diana Kotvaldová – šéfredaktorka. Celý čas sledovala tú menovku, iba dnes ju dostala, bola hrdá, veľmi hrdá na kus dreva s nápisom. Ten nápis dokazoval jej splnený sen.
„Mami, mami, raz keď budem veľká chcem byť šéfredaktorka.“
„Dianka, ak si pôjdeš za svojim snom, raz to určite dokážeš. Neboj sa a choď si priamo za jeho splneným, nenechaj sa znechutiť a neodbočuj z cesty. Raz tvoj úspech spoločne zažijeme.“
Nezažili. Spoločne nie. Dagrama Kotvaldová zomrela pred dvadsiatimi troma rokmi. Vychovával ju otec, ťažký alkoholik, agresor. Dectvo mala ťažké, no držala sa slov svojej matky. Išla si za cieľom a dosiahla ho.
Poznali sa už od školy, základnej školy. Diana sa k nemu chodila každý deň hrávať, kým sa otec nevrátil. Nerada sa vracala domov, u Šinglových jej bolo lepšie, zažívala tam teplo domova, úprimne objatia. Celý deň bola stále so Šimonom, so Šimonom, ktorý ju bral za sestru. Bola mu vlastne bližšia ako vlastná sestra, no nikdy to nepovedal nahlas, mal strach z tých slov.
Bála sa, že zabudne ako vonia jej telo.
Sledovala ju kým si na pery nanášala rúž.
„Keď budem veľká chcem vyzerať ako ty.“
To sa naplnilo, mala jej črty, vlasy, pery, zelené oči. Iba zuby mala jeho. Tie nenávidela. Nerada spomínala na niečo, čo ju s ním spojovala. Snažila sa na neho zabudnúť, no nedarilo sa jej to. Nikdy nezabudla. Márne sa snažila spomenúť si na jej vôňu. Na odtieň rúžu. Strácala sa jej tá tvár. Poznala ju z fotografií a z pohľadu do zrkadla, keď sledovala seba. Dlhé hodiny sedávala pred veľkým zrkadlom a snažila sa spomenúť na tie zuby. Na žiadnych fotografiách tie zuby nebolo vidieť a ona si ich už nepamätala.
Hneď ako sa dalo odišla preč študovať, čo najďalej od neho, no aj od Šimona, s tým nerátala, že raz už nebude po jej boku ako predtým. Domov chodila veľmi málo, prespávala u známych, na internáte, všade kde sa dalo, len nech sa vyhla tomu bytu. Domovom ho nenazývala. Domov bol pre ňu byt Šinglových, ten byt, z ktorého bolo cítiť lásku a nie závan alkoholu. Keď ešte bola na vysokej dostali za úlohu opísať svoju rodinu a ona ostala v pomykove. Pero v ruke, pred sebou blok papierov a nevedela začať. Matku si už ani nepamätala, pamätala si len útržky šťastných chvíľ, pamätala si šťastie, no nič konkrétne a on, čo napísať o ňom? Že ho nenávidela? Mala písať pravdu, či si vymyslieť nikdy nenaplnené sny o tom, ako raz prišla domov a on jej oznámil, že od teraz bude otcom, skutočným otcom, že to všetko skončilo. Nie. Nechcela si vymýšľať. A tak písala čo poznala, čo nezabudla, písala o citoch a o rodine Šinglových, o tých, ktorých považovala za svoju rodinu.
Nikdy nemala skutočných súrodencov a pritom ich mala. Šimona a Kláru. Klára bola od nej staršia o necelých osem rokov. V niektorých črtách sa aj podobali, nebolo ťažké hrať tú hru. Celý jej život bolo divadlo, scénar rozpísaný do najmenších detailov a ona v ňom len listovala. A tak chcela pozmeniť niektoré chvíle.
„Myslíš si, že sa dá zmeniť svet?“
„Jedincom, či celou skupinou? Vieš, rovnako dobre ako ja, že nie všetko je možné a nie všetko je nemožné. Určite sa dá zmeniť, otázne je len, že do akej miery?“
„Zmením ho raz ja? Môžem aj ja niečo zmeniť? Smiem zmeniť aspoň svoj život, keď už nie svet?
Myslíš, si, že raz... možno...“ prehltla a po lícach jej tiekli slzy.
Ležala v posteli, prikrytá len hrubánskou perinou odetou v bielom. Jediné čo sa na nej vynímalo bol fľak od vína, červená škvrna, škvrna, ktorá potvrdzovala ich existenciu. Ktorá dokazovala, že v tých perinách,...
„Prečo mám pocit, že svoj život neovládam? A vlastne,...“ zamyslela sa. „Keď neovládam svoj život, ako ho potom môžem zmeniť? Ako môžem ovplyvniť niečo nad čím nemám kontrolu? A keď si už neviem poradiť ani s tým svojim životom, ako môžem teda zmeniť svet?“ hlasno vydýchla a prehltla, pozerala uprene na jeden bod na stene, na jeden vymyslený, pre ostatných neviditeľný, no pre ňu tak skutočný bod. Snažila sa zastaviť slzy a vzlyky, chcela byt silná, tak po tom tužila.
„Raz,“ začal a pritom ju pohladil do vlasoch, „raz, ver mi, že raz ho ovládneš, budeš mu veliť a on bude tvoj poskok. Raz...“
„Myslíš, že je zbabelé odísť dobrovoľne?“
Otočila sa. Skutočne tam ležalo jej telo, bezvládne, bledé. „Čo som to urobila?“ skríkla. Pozrela k zemi, ležala tam fľaša vodky, rozsypané tabletky, zvratky a list. List na rozlúčku, ani ten list nebol dôstojný, tak ako nebol ani jej život. Zasiahla ho dávka zvratkov, zvratkov, keď telo odmietalo... Stála pri oblohu, zhrozene prizerala, neschopná pohnúť sa. Dobre vedela, že to už neovplyvní, veď je len projekcia. A tak tam len stála a prizerala sa, pomaly sa strácala.
„Dobrý deň, pani Fliantková? Včera sme spolu telefonovali, moje meno je Diana Kotvaldová.“
„Ach, samozrejme, takmer som zabudla, že máte dnes prísť. Samozrejme, bola ste prijatá, váš životopis je ohromný. Prečo sa s takými výsledkami zaujímate o túto prácu? Niekde vo svete, by vás určite čakalo niečo lepšie a vy...“
Neodpovedala, veľmi dobre vedela prečo je tu, prečo žiada prácu za minimálny plat a pritom mala oveľa lepšie platené ponuky, no ten jej sen. Slová jej matky sa jej zaryli hlboko do srdca.
„Mami, pamätáš na svoje slová? Pamätáš ako si mi ich vravela? Dokázala som to. Ale to ty, už určite vieš, išla som si za tým ako si mi radila. A dokázala som to, dokázali sme to.“ stála pred zrkadlom uprene pozerala na svoju tvár, snažila sa rozprávať tak, aby jej nebolo vidieť zuby, rozprávala sa sama so sebou. A pritom nie. Svoje slová adresovala jej. „Mami, mami, raz budeme spolu sedieť pred tým stolom a obdivovať tú drevenú tabuľku s nápisom Ing. Diana Kotvaldová – šéfredaktorka. Už môžeš byť na mňa hrdá, dokázala som to, nie, nie, nie. My sme to dokázali. Mamička moja, my...“
Dvere záchodov sa otvorili, vstúpila dnu vysoká, mladá žena v čiernom nohavicovom kostýme ušitom na mieru.
„Diana, gratulujem ti. Nemohli si lepšie vybrať,...“
Jej slová išli mimo nej, ani ju nezasiahli, stále uprene sledovala odraz v zrkadle, sledovala tvár svojej matky.
„Raz, keď vyrastiem budem šéfredaktorkou.“ adresovala to spolužiakom ešte na základnej škole.
Vtom sa jeden z nich otočil, vyceril zuby a pomedzi ne utrúsil: „To nikdy nedokážeš, nikdy, tak to pochop, tvoje slohy sú najhoršie zo všetkých, neovládaš gramatiku, si bez fantázie. Diana spamätaj sa, skôr ako bude neskoro.“
„Mamička mi vravela, že svoje sny dokážem, že len musím isť za nimi, nasledovať ich a nenechať sa vyviesť z cesty.“
„Tvoja mamička? Tá, ktorá svoje sny nikdy nedosiahla? Tá mamička, čo tu svoje dieťa nechala samé?“
„Ona bola hrdinka, bojovala do posledných síl, ale nestihla ich naplniť, osud k nej nebol milostivý.“
„Osud?“ zasmial sa. „To jej osud našepkal, aby sa zabila a teba tu nechala samu?“
„Nezabila sa!“ skríkla.
„Že nie? Veď to vie každý, že bola zbabelá. Že si vybrala smrť, kedy si konečne otvoríš oči? Pochop to, už konečne. Pochop...“
Rozplakala sa, nevedela čo na to povedať, neverila jeho slovám. Jej mamičku zabili, napadli ju u nich v byte. Veď si to pamätá, všade bolo toľko krvi, ona ju nasla ležať na zemi pri posteli a na stolíku bol list. List čo jej nikdy nedovolili prečítať. Prečo?
„Že by to bola skutočnosť?“ pomyslela si.
„Nie, nie, nie, mamička sa nezabila, oni ju zabili, ja som ju našla.“ Po týchto slovách sa zviezla k zemi.
Kráčala nočným mestom, milovala mesto v noci, to jediné mesto. Tak isto ako milovala iba tú jednu osobu, tú osobu... V taške mala fľašku vodky a premýšľala či ju vypije sama, alebo s... A pritom vedela, že ju bude piť sama, tak ako už pár dní pila vždy sama, zatvorená v byte, sama, s večne plným popolníkom, sama. Čím viac si uvedomovala koľko vecí s ním má spoločných. A tak sa tomu stránila. „Nikdy nebudem ako on.“ opakovala si to každú noc, ešte kým s ním bývala. „Nikdy!“
A aj napriek týmto slovám sa na neho podobala, viac ako si myslela, ako si pripustila. Jediná istota, ktorú mala bola tou, že nebude ako on a teraz...
„Keď človek zomrie, čo sa deje ďalej?“ Stále ju prenasledovali myšlienky na smrť. „Myslíš si, že človek si vyberie svoju smrť? Ja by som si ju rada vybrala. Radšej zomriem niekde v kľude ako na nemocničnom lôžku, stará, opustená, špinavá od výkalov.“
„Kam s tým mieriš?“ nechápavo na ňu pozrela
„Vieš, že moja mama si vybrala?“ Spoznala pravdu. Povedali jej pravdu.
Pripustiť si ako dieťa, že jej mama radšej odišla od nej, že si vybrala smrť ako boj, bolo kruté. Ako malému dievčatku vysvetlíte, že to mamička – jej idol, nezvládla? Veď mamičky zvládnu všetko. Nikdy pre ňu v dectve komixový hrdinovia nič neznamenali. Jej hrdinka nosila biele šaty s kvetinkami, na pery si pred zrkadlom nanášala rúž, varila v žltej zástere, aby si tie šaty nezašpinila. To bola jej hrdinka. Hrdinovia sa nevzdávajú. Bojujú do posledných síl.
„Myslíš si, že i pre tých čo si vyberú čaká tiež raj? A je vôbec niečo ako peklo a raj?“
„Keby ľudia vedeli, čo je po smrti ich rozhodovanie by bolo ľahšie.“
„Veríš v milosrdnú smrť? Myslím tým takú, ktorá by ľudom pomohla. Vieš, keď je zvieratám už veľmi zle, keď sa im už nedá pomôcť, môžeme ich dať utratiť. Aj keď je pravda, že o ich smrti rozhodneme my a nie oni, ale prečo si človek, ktorému sa už nedá pomôcť, ktorý trpí bolesťami a tie už ani lieky neutíšia...Prečo?“ Po lícach jej tiekli slzy. Koľkokrát si povedala, že plačú iba malé dievčatká? Koľko sĺz už vyronila? Naplnili by vaňu, alebo rovno bazén? V dectve plakala každú jednu noc.
„Plačú iba malé dievčatka!“ Zakričala, zúrivá a sklamaná sama so seba, že sa opäť neovládla.
„Vo všetkom zlom sa dá nájsť kúsok krásy, to mi hovorila mamička zatiaľ čo si rúžovala pery. Bola to nádherná žena. Výnimočná.“
„Ty si nádherná žena.“ šepla a usmiala sa ňu.
Ten úsmev bol nákazlivý, ako ona celá. Vletela jej do života ako strela, ako guľka a zanechala za sebou spúšť.
Pripálila si cigaretu o jej špak. Milovala pohľad na dym, fascinoval ju, hľadala v ňom obrazce, priam celé príbehy. Veľké príbehy o láske, o nekonečnej spaľujúcej láske, láske, ktorú zažijete iba raz za život. Tej skutočnej.
„Kolikkrát člověk může mít rád, tak opravdu z lásky, dvakrát či třikrát to ne i jednou je dost...“ zaspievala. Bola to ich pieseň, spoznali sa na koncerte, ešte za čias keď obe študovali na vysokej škole. Vždy keď sa stretli nevynechali tento úryvok z piesne, často si zaspievali aj niečo iné. Keď už ani jedna nevedela čo povedať, začala spievať, nikdy si nespievali celú pieseň, iba úryvky, tie ich úryvky.
„Všetko je len požičané, prostitútky pri kasíne taxikárom mávajú. Všetko je len požičané, tvoje telo spiace pri mne, čo ti vo sne dávajú. Keď ľahké ženy rozbehnú sa z koliby jak srnky z lesa opätky im klopkajú. A dážď prichádza tak ticho, kým zo zatajeným dychom hľadám veľkú hudbu v malom rádiu...“
Ani ich dnešné stretnutie nebolo iné. Vypili pár fliaš vína, už to ani nerátali, svet sa im točil, čakali pred Chobotnicou na taxík, čo ich mal zaviesť domov. Diana a Gabriela, známa partia v Chobotnici, každú stredu, tam sedávali, popíjali. Dve ženy, jedna opustená a druhá šťastne ženatá, matka dvoch detí, chlapcov.
„Teddy, Teddy k nohe.“ Diana bola ako každé iné ráno so svojim psom na prechádzke. Vlastne to ani v princípe nebol jej pes. Patril Marošovi, bývali spolu tri roky, keď si z ničoho nič zbalil veci a odišiel. Jediné čo po ňom ostalo bola nedopitá fľaša fernetu, špinavé slipy v prádelnom koši a Teddy. Aspoň Teddyho jej nechal, aspoň jeho.
„Teddy, k nohe!“ No Teddy si tvrdohlavo robil svoje, mal už raz takú povahu, preto si ho zamilovala. Síce nikdy nemala rada psov, uprednostňovala mačky, no Teddy nebol ani pes. Niekedy ho považovala za väčšieho človeka ako samu seba, on aspoň neopúšťal svoj zámer, nenechal si nič nahovoriť. Bol sám sebou. Pomaly sa k nej približoval, stála na chodníku, na nohách sandále, veľmi sa jej ho nechcelo naháňať po tráve plnej výkalov a tak na neho iba čakala, vždy sa vráti. Vracal sa, netrpezlivo sa pozrela na hodinky, bude meškať, dnes nemôže meškať, dnes si to nemôže dovoliť.
„Teddy!!!“
Pomaly odomykala dvere na piatom poschodí, vracala sa domov, v taške nedojedená desiata. Deti sa jej vysmievali, že je tučná a tak v škole takmer nejedávala. Kľúč v zámke vydával ten známy zvuk, cvak, cvak. Dvere zavŕzgali,. Koľkokrát vravel, že ich natrie? Pred vstupom si obtrela nohy, vonku bolo pravé jesenné počasie, vietor a dážď, teploty okolo piatich stupňov. Vošla do bytu, zložila si z chrbta tašku, doma bolo ticho,. Čudné ticho, nevoňalo žiadne jedlo. Mamička každý deň varila obed, vždy, aby bol teplý keď sa vráti zo školy, nepracovala, bola žena v domácnosti. Pri varení počúvala rádio. Teraz bolo ticho a žiadna vôňa, nepamätala si, že by prišla domov a nebolo by nevarené. „Deje sa niečo?“ V kuchyni, obývačke a ani u nej v izbe nikto nebol, rozhodla sa potrieť do rodičovskej izby. „Že by mamička bola chorá?“ pomyslela si a pomaly kráčala. Dvere boli otvorené, nevidela ju. Otočila sa, že odíde, že si pustí televízor a počká kým sa mamička vráti. Všimla si červenú tekutinu na podlahe vedľa postele, približovala sa.
„Mami!“ skríkla, prebrala sa zo sna, celá zadýchaná, spotená. Srdce jej bilo ako splašené. Jej srdce, srdce, vytrhnuté srdce z hrude, prebodnuté dýkou.
„Dobrý deň, pri telefóne, Diana Kotvaldová, reagujem na váš inzerát, vraj máte voľné miesto kontrolóra.“
Chvíľu čakala a počúvala druhú stranu.
„Áno, samozrejme, zavolám zajtra a ešte dnes vám zašlem ten životopis. Ďakujem Dopočutia.“
Drahý Šimon,
dnešok bol divný deň, mala som pocit, že som Ťa stretla na ulici. Prechádzal okolo mňa jeden chlapec, mal Tvoje vlasy, oči, dokonca sa na mňa aj usmial ako to vieš len Ty, keď som sa otočila, že na neho zakričím, lebo vážne som na chvíľu uverila, že si to Ty, tak už zašiel za roh. Potom mi došlo, že Ty si to nemohol byť, odsťahovali ste sa do Plzne, Tvoj, Váš odchod mi urobil zmätok v duši. Môj Šimon, môj brat, je zrazu preč.
Myslíš si, že sa opäť stretneme? Ja v to verím, prežila som si s Tebou tak veľa, vždy si sa ma zastal, ako starší brat a pritom to ja som bola tá staršia z nás. Spomínam si ako si vtedy udrel Petra, keď mi vravel o mojej mamička, aj keď som tu ranu nevidela, veď som sa zviezla k zemi, no opísanú som ju mala dostatočne. Vedela som si ju živo predstaviť a to Peter vravel, že nemám fantáziu, ako sa len mýlil. Vždy si sa o mňa postaral.
Pre dnešok píšem kratší list, sľubujem, že ďalší bude omnoho dlhší, v škole mám toho veľa, pozdravuj rodinu a ďakujem za všetko, všetko.
Tvoja Diana
Mamička mala pravdu, našla som si svoj talent, naučila som sa písať slohy. Písala som básne, poviedky, niektoré teda skoro všetky, ktoré som ukázala učiteľke mi vytlačili v školskom časopise. Vyhrala som pár literárnych súťaži. Vedela som, že som o veľký krok bližšie k môjmu snu. A teraz som si už bola istá, že raz budem šéfredaktorka.
„Pani šéfredaktorka?“
„Áno?“
Tak krásne to znie, šéfredaktorka. Tak krásne.
Sedela sama v kresle pred veľkým zrkadlom, zas sa snažila spomenúť na tie zuby. Snažila sa do toho úsmevu zaradiť zuby svojich známych, no jej fantázia bola na to krátka. Zobrala do ruky šanón, šanón plný zubov, útržkov z časopisov, lepila do neho jedny zuby za druhými a premýšľala, ktoré sa najviac podobajú, no ani toto jej nepomohlo spomenúť si.
Strhla sa zo sna, opäť sa jej sníval ten sen, sen čo ju prenasledoval každú noc od toho dňa. Sníval sa jej stále dookola a vždy sa prebudila vtom istom moment. Zodvihla sa z postele a nabrala si pohár vody, vypila ho. Zápästia vložila pod ľadovú vodu, pomaly sa prebúdzala, pomalšie a kľudnejšie dýchala. Ten sen, sen, či to nazvať skôr nočnou morou? Dieťa to poznačí, taký zážitok. Nabrala ešte jeden pohár vody, zastavila ju, odišla späť do postele. Otvorila tubu s liekmi na dlaň ľavej ruky si vysypala jednu tabletu, dochádzali, ale nemala z toho strach, mala ešte celé štyri tuby, tabletky na upokojenie, jedávala ich už roky každú jednu noc. Či spala sama, či s niekym, vždy prišiel ten sen. Vložila si ju do úst a zapila celým pohárom vody. Boli bez arómy a bez chute.
„Dnes nás čakajú horúčavy, je ešte len začiatok leta a hodnoty na teplomeroch sa šplhajú na tridsaťpäť stupňov.“ ozvalo sa z rádia.
Bolo ráno, prvý letný deň ukazoval kalendár a už teraz sa nedalo vydržať, ako len prežije celý deň v tej horúčave? Nikdy ju leto nelákalo, už od dectva, nemali školu a ona sa nemala kde pre ním skryť. A po lete prichádza jeseň. Jeseň, cez jeseň sa narodila, jeseň... Padajú listy, všetko pred zimou odumiera, zomiera, odchádza, jeseň.
„Vieš, že ty si moje svetielko v tme?“ spýtal sa jej kým varil na večeru palacinky.
„Tebe budem s radosťou svietiť do skonania sveta, som svetlo, ktoré nepotrebuje batérie, elektrinu a ani solárny pohon, moje svetlo potrebuje iba teba.“ Po tých slovách k nemu zozadu prišla a objala ho. Bol pevný a masívny ako dórsky stĺp. Bol jej oporou, s ním sa to dalo všetko vydržať. Milovala iba raz v živote, milovala iba jeho.
„Lekvár či radšej tvaroh?“
„Čo mi nadelíš, to budem mať.“ Usmiala sa na neho.
Vďaka nemu vedela, že život je krásny. Naučil ju ovládnuť ho, podrobiť si ho, už nebol pánom osud, ale ona.
„Maroš, mal si pravdu,“ povedala zamyslene. „Vravel si, že raz sa naučím ovládnuť svoj osud, že ho dokážem zmeniť. Mal si pravdu. V tomto si sa nemýlil.“
„Čím nastala tá zmena?“
„Tebou, tebou a tebou, nepostrehol si to? Nevšimol si si?“
Po tom dni už nikdy neoslavovala svoje narodeniny, veď ako by aj mohla. Naposledy oslávila svoje šieste. Dieťa ukrátené o narodeniny, niekedy premýšľala, či vôbec starne.
Do školy doniesla cukríky pre spolužiakov, stáli v rade, gratulovali jej a každý dostal cukrík, pani učiteľka dostala bonboniéru. Cukríky a aj bonboniéru vyberala deň pred tým s mamičkou.
„Dianka, čo si želáš k narodeninám?“
„Mami a splnia sa naše želania?“
„Niektoré áno.“
„Ja by som chcela byť šéfredaktorka. Dá sa to dostať k narodeninám“
„Vieš, to sa nedá dostať ako darček, dá sa to zobrať za cieľ, cieľ, ktorý si vyplníš keď raz budeš veľká.“
„Mami, mami, raz keď budem veľká chcem byť šéfredaktorka.“ povedala s úsmevom na perách.
Zo školy sa ponáhľala domov, mamička vždy niečo navarila kým bola v škole. Vždy ju čakal teplý obed. Do školy chodila síce len mesiac, ale bolo to už zvykom, že ju čakal teplý obed. Bežala domov ešte s nedojedenou desiatou, tešila sa na darček od mamičky.
„Možno upiekla tortu“ pomyslela si zatiaľ čo odomykala dvere, cvak, cvak a potom zavŕzgali. Ale doma nerozvoniaval obed. Čakalo ju tam niečo iné.
„Pani šéfredaktorka?“
„Áno?“
Tak krásne to znie, šéfredaktorka. Tak krásne.
„Počuješ to mami? Ani šéfredaktorka, počuješ tam to šéf?“ povedala si v mysli.
„Prepáč, ja...“ začal a vtom ostal zarazene hľadieť do jej očí. Tie oči. Jej oči.
„Deje sa niečo?“
„Musím ísť, dusím sa tu.“
Pozrela k dverám, bola tam zbalená veľká cestovná taška – jej taška, neverila tomu, otvorila skriňu, jeho veci tam už neboli. Kým sa stihla spamätať už tam nebol ani on. Nechal po sebe len nedopitú fľašu fernetu, špinavé slipy v prádelnom koši a Teddy. Aspoň Teddyho jej nechal, aspoň jeho.
Večer, polovica júna, sparno, sedela pri stolíku, na terase, v kaviarni. V strede prevažne renesančného námestia s priamym výhľadom na fontánu. Sedela sama, fajčila sama, pila víno sama. Večer. V ten večer. Čakala s úsmevom na perách, uvidí ho po veľmi dlhom čase. Spozná ju ešte vôbec? Svoju malú sestričku.
„Dianka?“ ozvalo sa v telefóne keď konečne zodvihla. Ten hlas, ten hlas. Ako dlho ho nepočula?
„Tak rada ťa počujem.“
„Mohli by sme sa zajtra stretnúť?“
Sedela a čakala. Meškal. Neprekážalo jej to, tak dlho na neho čakala, že teraz, dnes, ju už chvíľa navyše nezabije. Stále meškal, pozrela na hodiny na veži, päť minút, desať, pätnásť,... Videla ho prichádzať, dlhé vlasy stiahnuté do copa, odetý v ľahkom ľanovom obleku krémovej farby, nespozoroval ju. A v tom, pozrel jej smerom, postavila sa a rozbehla. Rozbehla sa ako malé dievčatko, ako keď bola malé dievčatko, bežala mu v ústrety. Neprekážalo jej, že mobil a aj kabelku si nechala na stolíku. To ju trápilo najmenej, opäť boli spolu, oni dvaja, Diana a Šimon.
Bežala mu oproti, rozbehol sa tiež. Hodila sa mu okolo krku, tá scéna pripomínala romantický príbeh dvoch zaľúbencov, ktorý sa po mnohých rokoch znovu stretli. A pritom sa stretli iba malý Šimonko a malá Dianka. Vracali sa v čase do mladosti, nie, nie, vracali sa do dectva, keď sa spolu hrávali na chodníku pred jeho domom, kriedami kreslili lúku na kus betónu. Čo nemali si vytvorili. Bolo ťažké vyrastať na sídlisku, takmer bez zelene a tak si ju kreslili.
Sadli si k stolíku, ako zázrakom za ten čas čo si boli v náručí mobil a ani kabelka nezmizli.
Dnešok, dnes, možno zajtra, aký to je, či už bol deň? Budúcnosť, minulosť nebodaj súčasnosť? Strácala sa v tých pojmoch, jeden deň ako druhý, včerajšok, dnešok, zajtrajšok splynú do jedného celku, do celku, celku. Otázne je len do akého celku, príjemného? Dúfala.
Stála v sandáloch na chodníku a čakala. Čakala na Teddyho.
„Teddy!“
Dnes nemôže meškať, dnes nie. Dnes si to dovoliť nemôže.
„Teddy, k nohe! Teddy!“
Pomaly sa približoval, prichádzal pomaly, no elegantne, zastal, otočil hlavu, niečo v diaľke ho zaujalo. Spozornel. Urobil posledný neistý krok, otočil sa opäť, zdvihol uši, rozbehol sa opačným smerom.
„Teddy! Nie!!!“ skríkla, zastal uprostred cesty. „Nie!“
Echo pomedzi bytovky, odrážal sa zvuk bŕzd a jej výkrik.
„Teddy...“ šepla už do ticha. Nehybne stála. Šokovaná, Teddy, Teddy, Teddy.
„Gabriela, si šťastná?“ Ďalšia streda večer, Chobotnica, na stole načatá fľaša vína.
„Dnes vôbec nezáleží na to, či dážď prší. Dnes vôbec nezáleží na tom, či sneh padá. Dnes pôjdem hľadať kúsok lásky na trh blší a túžiť po tom, aby si ma mala rada...“ Nepoznala odpoveď, nevedela ako odpovedať, mala všetko po čom kedy túžila a čo mala ona? Tak iba zaspievala, veď vždy keď nepoznali slová piesne im našepkali.
„A ty si šťastná?“ opýtala sa jej.
Privrela oči, olizla si pery, odetá ešte v kostýme, ani doma sa nestihla zastaviť, dúfala, že Teddy vydrží kým sa vráti, že nenájde darček na koberci pri dverách. To bolo jeho obľúbené miesto, jeho vnútorný záchod.
„Či som šťastná? Veľmi dobrá otázka s neskutočne ťažkou odpoveďou. Premýšľala som často nad touto otázkou. Splnila som si sen, milujem, bola som milovaná, netrpím núdzou, nie som ani chorá, mám čo potrebujem. Mám mať dôvod prečo by som teda nemala byť šťastná? Mám skoro všetko a pritom nemám nič. Myslím, že aj keby že mám všetko bohatstvo sveta stále by mi niečo chýbalo. Môže byť teda človek šťastný aj keď niečo postráda? Môže?“ Potiahla si z cigarety a pokračovala: „V dectve mi toho tak chýbalo, vyrastať bez mamičky iba s ním, aj napriek tomu som bola šťastná v určitých momentoch. Bola som šťastná dokonale šťastná, bola som svetlom, teraz som len vypálenou žiarovkou, čo jedného dňa zhasla. A aj napriek tomu som šťastná. Tak veľa mi v živote chýba, taký veľký kus. Bol väčšinou môjho šťastia. To šťastie s ním spojené odišlo a aj tak viem byť šťastná. Som šťastná.“
Ten sen, opäť ten sen, strhla sa, zakričala do noci, sobota alebo bol ešte piatok? Ten piatok. V byte bolo nečakane dusno, jedná z tých ťažkých horúcich nocí. Na okno jemne padali kvapky dažďa, no ani tie kvapky nepotlačili tú horúcu noc. Sadla si na okraj postele, zobrala do ruky blok papiera, mala potrebu nechať pár slov na rozlúčku, aby pochopili.
„Mamička, stále neviem prísť na tie zuby, nespomeniem si už ani na tvoju vôňu, mamička moja drahá.“ Opäť ronila slzy v piatok večer sama v byte pred veľkým zrkadlom. Sama. Úplne sama, už ani Teddyho nemala. Pri nohách ešte neotvorená fľaška vodky, čakala len na ňu samotnú, osamelú.
Drahý Šimon,
tak veľmi ma teší Tvoje šťastie, to že si sa rozhodol oženiť sa s Mary, ste nádherný párik. A ja budem krstná. Ja. Toľko pocti a mi dostalo, byť krstnou mamou Tvojho prvého syna. A pritom som tak smutná, odchádzaš tak ďaleko odo mňa, celý oceán nás oddelí. Celý oceán. Vieš vyrátať ako dlho by trvalo, kým by som ho preplávala? Vždy si bol dobrý v matematike, určite by si to dokázal.
Myslíš, že keď odídeš tak ďaleko, že sa ešte uvidíme? Zastihlo ma to nepripravenú, zavolal si mi, či sa môžem s Tebou stretnúť, veď vieš, že na Teba si nájdem čas vždy, no nečakala som, že naše stretnutie bude i našou rozlúčkou. Och Šimonko, môj brat.
Tvoja Diana
Sedel pri jej nemocničnom lôžku a držal ju za ruku, po lícach mu tiekli slzy. Ešte nikdy v živote ho nevidela plakať. Vraj plačú iba malé dievčatká. Klamstvo, plačú aj dórske stĺpy.
„Vždy som vedela, že v živote niečo dokážeš a ty si dokázal, zachránil si človeka, zachránil si mňa.“ Stále bola bledá a zoslabnutá, no tak šťastná. Šťastná a vďačná.
„Milujem ťa, Diana, milujem ťa, ten čas od teba, boli to muky. Chýbali mi tie oči, tvoje oči, oči.“
„Vieš, Teddy...“ začala a neisto pokračovala.
„Pani Kotvaldová, kde ste dnes boli? Myslíte si, že dnešná schôdza bola pod vašu úroveň? Tým, že ste sa tu dnes neobjavili sme stratili dôležitých klientov, ste si toho vôbec vedomá?“ spustila krik do telefónu.
Dnes nemohla meškať, dnes si to nemohla dovoliť a predsa vôbec neprišla do roboty.
„Viete,“ preglgla a zvyšné slová sa jej zasekli v hrdle.
„Máte okamžitú výpoveď. Vaše výhovorky ma nezaujímajú. Dnes ma nezaujímajú.“ zložila telefón.
Kráčala nočným mestom, milovala mesto v noci, to jediné mesto. Tak isto ako milovala iba tú jednu osobu, tú osobu... Stratila všetko, čo kedy milovala, čo kedy považovala za potrebné k jej životu. Už jej neostalo nič, práca, Teddy, mamičkine zuby, vôňa, odtieň rúžu, Maroš, nič jej z toho neostalo. Nič. V taške mala fľašku vodky a premýšľala či ju vypije sama, alebo s...
„Myslíš, že je zbabelé odísť dobrovoľne?“ spýtala sa ho. Spomenula si znova na mamičku. Na dôvod prečo mamička odišla, keď už ani lieky nedokázali utíšiť tú nekonečnú bolesť, keď už ani lieky...
Vošiel potichu do bytu, Teddy k nemu neprišiel, celý čas premýšľal aké bude opäť pohladiť jeho srsť, Teddy stále neprichádzal. Premýšľal, či je všetko v poriadku. Sobota skoro ráno, vonku padal dážď, no ani ten nepotlačil tú horúčavu. Obutý vošiel do bytu, pred zrkadlom šanón s útržkami z novín, šanón so zubami. Byt smrdel alkoholom a zvratkami.
Stála pri okne neschopná pohnúť sa, projekcia nemôže nič urobiť, projekcia nemôže zmeniť osud, projekcia nie.
Vošiel do spálne, ležala na posteli, hruď sa jej už nedvíhala, mŕtva.
„Nie!“ Iba to slovo prerušilo tú ťaživú atmosféru, preťalo ju ako meč.
„Ako sa to skončí neviem. Kto vie kam nás dovedie osud a kde budem s tebou sám.“ zaspievali.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
cicinqa
10. 8.augusta 2011 20:10
*thumbs up*
Napíš svoj komentár