Zapadám prázdnotou,
skrz ktroú sa nedokážem pohnúť,
po jednom miznú a s nimi
miznú z tvárí úsmevy.
Ľudia.
Utekajúci zo všednosti,
z mojej obyčajnosti.
Vycucávam špagety sarkazmu, intolerancie...
Krívam svojou vlastnou cestou,
to je koniec nevinnosti,
začiatok rozpadu v čase.
Len ďaľšie numerické simulácie.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár