V ráme opadanej omietky dýcha

šteklenie zmyslov
vzdialenosť
dotyk
pohľad

Občas vyliata koreňmi nahor
v pomalom behu
opúšťa dlane
z papiera

Na chodníku stopuje pulz
čo je len zdrapom
odtlačeným
na stene

A posledným úderom sú nohy
otočené do zeme
ktoré zajtra
zakopú.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár