V ráme opadanej omietky dýcha šteklenie zmyslov vzdialenosť dotyk pohľad Občas vyliata koreňmi nahor v pomalom behu opúšťa dlane z papiera Na chodníku stopuje pulz čo je len zdrapom odtlačeným na stene A posledným úderom sú nohy otočené do zeme ktoré zajtra zakopú. Blog 1 0 0 0 0 Komentuj