„Veľkňažka ťa očakáva.“ Oznámil chladný hlas.
Mohutná postava v tmavom plášti s kapucňou na hlave prešla cez otvorené dvere. V miestnosti bolo prítmie.
Za veľkým kancelárskym stolom osvetleným iba jednou lampičkou sedela mladá žena oblečená v bielom habite olemovaným zlatistým okrajom.
Kapucňa jej voľne splývala na pleciach a plavé vlasy mala zopnuté do pevného uzla.
Krásna žena, pomyslel si Ruben, zavrel za sebou dvere a zložil si z hlavy kapucňu. Svetlo lampy odhalilo na jeho tvári odpornú jazvu tiahnúcu sa spod oka až po obočie.
„Sadni si Ruben.“ Povedala žena a ukázala na kreslo pres sebou.
„Mám zlé správy.“ Povedal, sadajúc si do pohodlného kresla. Zbadal ako žene nebezpečne horí oheň v očiach.
„Ruben, verím ti. Dúfam, že si vykonal svoje poslanie dobre.“ Povedala takmer pošepky, no nebezpečný tón v jej hlase to len zvýraznilo.
Ruben cítil ako mu po chrbte prešli zimomriavky. Nikdy sa ničoho nebál, ale táto žena zo seba vyžarovala čosi, čo ho desilo... Čosi magické.
„Pani moja, snažili sme sa ako sme vedeli. Nedal sa presvedčiť. Museli sme urobiť nevyhnutné opatrenia. Ten chlapec bol až príliš bystrý.“
„Ruben!“ skríkla na neho žena a prudko sa postavila.
„Nič iné sa nedalo urobiť!“ obraňoval sa Ruben a klesol hlbšie do kresla.
„Vieš dobre, že si nás tým vystavil riziku. Ak sa do toho zapletie polícia...“
„Nemajú nijaké dôkazy...“
„Aj tak vieš, že som si to neželala!“ zahriakla ho žena a opäť si sadla do kresla.
„Modli sa aby nič nenašli...“
Ruben sa nervózne zahniezdil. Tajil ešte jednu dôležitú vec, no bál sa reakcie veľkňažky. Jedna vec ich predsa len môže ohroziť...
„Odviezli ho do nemocnice.“ Povedal so stiahnutým hrdlom.
„Prosím?“ vydesene na neho pozrela žena.
Ruben jej náhlivo vysvetlil čo sa stalo. Veľkňažka sa zhlboka nadýchla a snažila sa upokojiť.
Keď Ruben zmĺkol, chvíľu len zhlboka dýchala a potom prehovorila.
„V poriadku, nič sa nedeje. Ruben, už ti asi nikdy nebudem môcť dôverovať, ale dám ti poslednú šancu...“
O štvrť hodinu vychádzal Ruben z hlavné stanu, pevne rozhodnutý už viac nesklamať dôveru svojej pani.
Kráčal vyľudnenou ulicou, ktorú osvetľovali matné pouličné lampy a premýšľal nad svojim plánom... Je to príliš nebezpečné.
Ale aj keby sa to nepodarilo, jedno si musel všepiť do hlavy. Bratstvo je prvoradé... prvoradejšie ako jeho sloboda...
--------------------------------------------------------------------------------------------------
5. kapitola
Strážnik Daniel Dimitrov hľadel na mladého chlapca bezvládne ležiaceho na posteli.
Sedel na stoličke pri dverách a dával pozor aby do izby nevnikol nikto nepovolaný.
Dnu smel len ošetrujúci lekár, sestry a veliteľ Vanovič.
Kedy konečne prídu tie výsledky? Pomyslel si a nedočkavo sa pozrel na zlaté náramkové hodiny na pravej ruke. 23:45. Nahlas si zívol a natiahol sa.
V tom sa dvere otvorili a dnu vošiel veliteľ.
„Dobrý deň!“ pozdravil strážnik a vyskočil do pozoru.
„Našli sme ho. Ani nám to netrvalo dlho. Michal Oliver! Je to mladý delikvent,“ začal rozprávať veliteľ, len čo za sebou zatvoril.
„Má na konte nejaké drobné krádeže a raz ho niekto nahlásil, že ho videl týrať psa.“
„Týrať psa?“ začudoval sa Daniel. Veď ten chlapec vyzerá celkom nevinne.
„Áno. A že vraj veľmi brutálne.... Zvláštne je, že napriek jeho sadistickým sklonom je to veľmi dobrý žiak.
Chodí na Cirkevné konzervatórium. Študuje organ. Zatiaľ som nemal možnosť hovoriť s riaditeľkou tej školy, ale zajtra ráno jej určite zavoláme.
Jeho rodičia sú už na ceste. Daniel, keby sa náhodou objavili, ihneď ich pošlite za mnou.“
„Áno Pane,“ prikývol Daniel a opäť si sadol.
„Neprebral sa?“ spýtal sa veliteľ a naklonil sa nad posteľ.
„Ešte nie, ale už sa trochu prehadzoval a čosi si mrmral podod nos.“
„Čo také?“
„Nebolo mu dobre rozumieť. Samé nezmyselné slová.“
„V poriadku, tak ja idem. Žena už asi spí. Zase dostanem poza uši...“ veliteľov nedostupný výraz trochu zmäkol a na jeho tvári sa zjavil úsmev.
„Dobrú noc!“
V momente, keď veliteľ vyšiel z izby, zrazil sa s mladou dámou okolo štyridsiatky.
V jej pätách kráčal vysoký muž s hnedými vlasmi a zelenými očami. Veliteľ v ňom okamžite spoznal Michalovho otca.
„Dobrý večer, vy ste určite Michalovi rodičia!“ zvolal, ale nečakal na odpoveď.
„Poďte prosím so mnou, potrebujem sa s vami porozprávať.“
„Ale, nemohli by sme sa najprv pozrieť na Michala?“ prehovorila žena unaveným hlasom.
Na očiach jej bolo vidieť, že pred chvíľou plakala.
„Bude to len chvíľka.“
„V poriadku.“ Prikývla rezignovane a nasledovala veliteľa do ošetrovne.
„Tu nás hádam nebude nikto rušiť. Potrebujem vedieť o Michalovi všetko, či nemal nejakých nepriateľov, problémy v škole, nejaké tajomstvá....
Prosím, sadnite si.“ Ukázal na dve voľné stoličky vedľa písacieho stola a sám sa oprel o vyšetrovaciu posteľ.
„Počul som, že je to veľmi dobrý žiak. Rovnako som počul, že na umeleckých školách je veľká rivalita... Nemal v triede spolužiakov, ktorí by mu jeho úspechy závideli?“ odmlčal sa a hľadel na tváre prekvapených rodičov. Zrejme sa im táto teória zdala neuveriteľná.
„Bol sám v odbore,“ pokrútil hlavou muž. „Takže nemal nijakú konkurenciu. So spolužiakmi sa príliš nerozprával. Väčšinu času trávil za organom, alebo za počítačom.“
Veliteľ si sklamane sadol.
„tak budeme musieť počkať, kým sa Michal preberie a povie nám sám čo sa stalo.
Samozrejme, ak nebol do toho nejako zapletený. Napríklad aj členovia gangov sa vraždia medzi sebou navzájom...“ Michalov otec sa zamračil.
„chcete tým naznačiť, že Michal je zločinec, alebo dokonca člen nejakého gangu?“
„Samozrejme že nie!“ ohradzoval sa veliteľ, no nestihol nič viac povedať, lebo Michalov otec mu skočil do reči.
„Pozrite sa, vieme že náš syn mal nejaké problémy, ale bolo to len chvíľkové. Zrejme sa mu niečo stalo o čom nevieme... Možno ho v škole šikanovali.“
„To je dosť možné,“ začal veliteľ a zvraštil čelo. „Ale prečo mal potom potýčky zo zákonom? To predsa šikanovaní nerobia...“
„Neviem, ale prosím vás, už to nechajte tak, porozprávame sa neskôr. Teraz by sme chceli ísť už za synom.“
„Samozrejme, len som chcel, keby ste sa čokoľvek dozvedeli, keby vám čokoľvek povedal, ihneď ma na to upozornite.“
„dobre, dáme vám vedieť, dovidenia!“ pán a pani Oliverovci sa zdvihli zo stoličiek a vyšli z ošetrovne.
Veliteľ ich nasledoval von. Na chodbe sa ešte otočil a podal mužovi vizitku.
„Nechce sa mi sem zajtra chodiť zbytočne. Dajte prosím moje číslo sestre. Keď sa Michal preberie a bude schopný hovoriť, prídem. Vďaka!“
O chvíľu už vchádzali Michalovi rodičia do izby. Pri dverách stále sedel policajt.
Hlava mu kľuckala na jednu stranu a po izbe sa ozývalo hlasné chrápanie.
Len čo za sebou zavreli dvere, Daniel Dimitrov sa prebral a čudoval sa, koľko ľudí je zrazu v miestnosti.
„Oh, asi som na chvíľu zaspal!“ poškrabal sa po hlave a zmätene si obzeral tváre manželov.
Pani Oliverová si však vôbec nevšimla, že v izbe ešte niekto je. Zaujímala ju len jedna vec.
Smutne hľadela na syna ležiaceho na posteli.
Z rúk a z nosa mu trčali priesvitné hadičky, na hrudi mal senzory na snímanie srdca, na ukazováku pravej ruky zasa senzor na snímanie kyslíka v krvi.
Vyzeral tak bezvládne!
„Miky...“ zašepkala, keď pristúpila k jeho posteli.
Pohladila ho po dlhých vlasoch a jemne ho pobozkala na líce.
„zobuď sa zlatko, som tu! Tvoja mama!“ prihovárala sa mu a pritom sa jej tlačili do očí slzy.
Michalov otec stál obďaleč. Nedokázal pristúpiť bližšie k synovi.
Z tejto diaľky mal na vec úplne iný pohľad.
Mysľou mu behali rôzne absurdné teórie, no ani jedna nedokázala vysvetliť prečo sa niečo také stalo.
Prečo sa to muselo stať práve ich synovi?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár