Slovo, ktoré pre každého, alebo aspoň väčšinu znamená niečo nepríjemné, depresívne....
Samota ako prázdnota srdca, ktorá sa nedá zaplniť ničím iným, len láskou... Obyčajným objatím, obyčajným pohladením, uistením, že niekto tu je, stále pripravený byť po ruke... Byť poslucháčom, bútľavou vŕbou, byť tým, čo poradí, alebo len priateľom ochotným výjsť si von, na pivo, pokecať...
Nebyť sám... Len neostať opustený...
Tak strašne sa bojíme...Samoty.
A vôbec, prečo sa bojíme? Najskôr by som sa sama seba opýtala... Dá sa vôbec zostať sám? Toľko ľudí je okolo nás. Rodina, spolužiaci, priatelia, kolegovia, známy, susedia.... Dav ľudí, ktorý denno- denne prechádza popri nás možno bez povšimnutia, možno s krátkym, letmým pohľadom......
"Najväčšiu samotu zažívam uprostred davu..... "
Uvedomujem si svoje odlišné ja, seba ako osobnosť, ktorá akýmsi spôsobom nezapadá do okolitého sveta...
Cítim ten strašný múr medzi mnou a okolím.... Tomu sa hovorí samota srdca, tá naozajstná samota, kde nepostačí ani objatie, ani naplnenie prázdnych dní......
Uväznená vo vlastných myšlienkach... pocitoch.....spomienkach....
Hovorí sa: "Ak máš pocit, že sa Ti svet obrátil chrbtom... Znamená to, že Ty si sa obrátil chrbtom k svetu......"
Som zodpovedná za svoju samotu.......
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár