keď nebo na slnko len ťažko spomína,
keď kedysi močiar so žabkami - vyschol už,
keď manželovu košeľu pokrýva cudzí rúž,
keď na oblohe zlatých už hviezd ubudlo,
keď srdce jedného z milencov rýchlo zabudlo,
keď topiaci sa nemá čoho ani chytiť,
vtedy je možné len beznádej cítiť.....
A presne takto, ba ešte viac a horšie,
cítim sa ťarbavejšie ako mláďatko hrošie,
cítim už len sklamanie a zronenú dušu,
knihu svojho života od krvavého tušu.
Bolestivé slzy padajú mi z očí,
nič viac ako beznádej, nič viac nezotročí,
neviem ako ďalej, cesty sa mi poplietli,
krídla moje ranené viac už nikdy nevzlietli...
Sama v kúte už len rany začínam si počítať,
neviem či vstať, sedieť, ležať alebo si vyčítať,
neviem či sa trápiť ďalej, alebo či hrde žiť,
nie je to však také ľahké - do klbka sa nezježiť.
Ťažko nájsť dnes odpovede, ťažko vybrať reakcie,
aby boli správne, múdre a s nádychom perfekcie.
Hľadím beznádeji do očí, písať viac už nedokážem...
...zatrpknutosť v sebe, tú si asi nezakážem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár