keď cítiš, že stratil si svoju zdravú myseľ...
keď cítiš, že tu byť už naozaj nechceš a nemieniš,
keď si myslíš, že bolesť svoju už nikdy ničím nezmierniš...
Skús si pomyslieť, pripomenúť niečo krásne,
čo vždy vyvolávalo v tebe chuť písať básne,
čo ťa vedelo zohrievať aj celé hodiny,
či už je to láska, či podpora rodiny.
Každý si už zažil dobré, aj zlé chvíle,
niekedy sa zdá, že už nikdy nič nevíde.
niekedy sa poraníš tak rýchlo a bolestne,
že nevieš nič iné, už len plakať žalostne.
Keď si však predstavíš niečo krásne, čo sa ti už stalo,
či už v skutočnosti, či len vo sne zdalo,
pochopíš, že vzdať sa - bola by len hlúposť,
obyčajná sebeckosť a krutá seba ľútosť.
Najľahšie, čo vždy môžeš urobiť je vzdať sa,
povoliť /slepej/ beznádeji bezhlavo zapredať sa.
Víťazom je však ten, kto vydrží až do konca,
netreba sa nikdy vzdať, ja som toho zástanca.
Nevzdávaj sa nikdy, či už kráčaš
hrubým lanom a či tenkým povrazom,
aj keď cítiš, že ťa premôžu hoc len
krutým zlomyseľným podrazom.....
Ten kto je silný a zakaždým vstane,
ten bez uznania nikdy nezostane,
byť udatný, silný a vytrvalý zároveň,
len tým zachráni človek svoju životnú úroveň.
Vždy tu bola nádej, nič nie je stratené,
aj keď sa teraz cítiš dosť zmetene.
Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť lepšie,
aj keď cesty osudu nie sú najsvetlejšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
5. 12.decembra 2011 17:22
pekné básničky píšeš
Napíš svoj komentár