---
Okolo pol ôsmej sme sa rozhodli, že vybehneme na džípe jeho tatina na kopce za dedinou. Že sa trošku pobláznime na poľných cestičkách a okrem toho sme chceli ísť obzrieť situáciu hore na stráni. Predpokladali sme, že tam bude posedávať banda chalanov - ako i predošlé prázdninové dni. A bolo to tak ako sme si mysleli. Na starostlivo vykosenej tráve sedela hŕstka mladíkov poťahujúca si z ubalených jointíkov, ktorá sa pokyvkávaním hlavy a blaženým výrazom tváre oddávala hlasným beatom. Pomocou predlžovačiek tu bola natiahnutá elektrina až priamo k nim, takže hudbička naplno cez obrovské repráky bola zabezpečená. Dokonalosť.. Chvíľu sme tam s nimi posedeli...
---
Neskôr dostal kamarát nápad. Spomenul si ako som mu spomínala, že som ešte nikdy nešoférovala. Presviedčal ma, že tu na poľných cestách to bude fajn a to bude haluz, tak som súhlasila.
Keď som sadla za volant a dostala svoje prvé inštrukcie, bola som dosť šokovaná. Srdce vyskočené z hrude minimálne do krku a suché pery, keďže ústa som akosi zabudla zatvoriť. Presne tak nejak to zo začiatku bolo. Neprešli však ani dve minúty a moje začiatočné obavy sa premenili v dávky totálneho nadšenia, ktoré mi naplnilo takmer celé telo. Veľmi som sa vžila do úlohy mladistvej vodičky a šlo mi to v skutku výborne. Kamarát bol v nemom úžase. Nechápal ako môže totálny amatér narábať tak dobre s tým posvätným automobilovým žezlom. Brázdili sme spoly blatom zafúľané cesty, do ktorých sa kolesá ťažkého auta dosť zabárali. Zasa sme sa smiali. Smiali sme sa dlho. Vlastne s týmto chalanom sa smejem stále. Či už na rečiach jeho, alebo tých mojich. Keď videl, že sa môže na aj keď neoprávneného, ale len predsa vodiča spoľahnúť, tak si začal pochlipkávať z jednej z piatich plechoviek piva, ktoré mal skryté v palubovke.
---
Spokojne dopil chutného Corgoňa a v tom sme prišli k bočnej ceste. Tento krát to bola normálna cesta. Cesta v dedine, ktorá bola pomerne dosť úzka, vedľa ktorej tiekla miestna rieka. Popri rieke rástli stromy so širokými kmeňmi, z opačnej strany boli odstavené autá. Tak toto nie! Tadeto si ešte netrúfam! Vyhlásila som a chcela som si presadnúť na pozíciu spolucestujúceho. Kamarát však do mňa začal vkladať obrovskú energiu a dôveru v moje novonadobudnuté zručnosti. Presvedčil ma. Slovami ma tak naštartoval, že som znova potočila kľúčom a zasa som prebudila k životu tátoša, na ktorom sme ešte donedávna útlačali blatovo-zafarbenú zeminu na poli. Pridala som a v tom som sa ma zmocnil príšerný pocit neistoty a bezradnosti. Zľakla som sa. Už vopred som vedela, že na cestu v blízkosti civilizácie ešte nie som pripravená. A bolo to tu. Zmätok v hlave, noha tlačiaca na pedál a dlane rúk som si v tomto okamihu nedobrovoľne priložila na oči. Bol to reflex. Nedokázala som ovládať svoje stŕpnuté telo. Ovládalo ho čosi iné - strach. Trvalo to asi 3 sekundy a znova som uchopila nerozmýšľajúc volant a krútila som ním do strán. Raz vľavo, raz vpravo. Kamarát sa snažil natočiť ho tak, aby šlo auto po ceste, no nepodarilo sa. Cítila som, ako sa pomaly zmierujem so smrťou, videla som ako letíme stŕmym brehom priamo dole, do tečúcej rieky.....Neopísateľný duchovný stav, ktorý mi nevyžiadane premietol celý môj úboho kratučký život. BUM!!!!!
Niečo nás zastavilo. Dve kolesá z pravej strany automobilu sa vznášali vo vzduchu priamo nad riekou. Polovica vozidla však zatiaľ stála pevne na zemi
Spamätala som sa. Vyšokovaná. Strom! Strom? Áno, kmeň stromu. Neverím vlastným očiam. Zachránil nás strom, ten mocný patrón každého plnohodnotného sadu. Nič som nepočula, nič som nevnímala, v hlave sa mi vynárala vznešená myšlienka nadmiernej vďaky niečomu nebeskému, čo nás vytrhlo z rúk blízkej temnoty, ktorá nás mala pohltiť. Bože ďakujem!
--- Začala som vnímať. Začala som počuť. Kamarát sa smial. Nechápala som čo sa deje. Vyslovil sa, že lepšie zaparkované auto ešte nevidel. Neviem, či týmto pokusom o zavtipkovanie snažil odľahčiť ťažké ovzdušie tejto situácie, no jednoznačne sa mu to podarilo. Vyčaroval i mne ľahký úsmev na tvári, no napriek tomu som bola ešte vystrašená.
Bolela ho hlava, sťažoval sa, že bude mať hrču na hlave, mňa ešte v tom okamihu nič nebolelo. Vystúpili sme cez moje dvere, keďže jeho strana visela nad riekou a čľupnúť do vody a popritom zlomiť si jednu - dve nohy sa mu nechcelo...
Keď sme boli mimo ohrozenie naších nedlhých životov, uvedomila som si, že mám obrazenú ruku, začala ma pobolievať...
Autu sa našťastie nič vážne nestalo. V predu to zachránil spodný rám, ktorý sa len trošička ohol. Uff vydýchli sme si obaja..... Ešte sme sa chvíľu rozprávali, neskôr zavolal kamarátovi aby prišiel s traktorom ho vytiahnúťa ja som sa pobrala domov....
Tento deň mi pomohol pochopiť, ako je ľahko dostať sa na rozhranie medzi životom a smrťou, medzi bezpečím a hrôzou, medzi pohodou a strachom. Nikdy na túto skúsenosť nezabudnem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár