Človek sa teší, že sa dobre vyspí a čo čert nechce, zobudí vás mobil.
Jasné, nedá sa hnevať na niekoho, s kým sa od seba napriek všetkým nepriaznam osudu (alebo čo to je) neviete odtrhnúť ani po takmer štyroch rokoch. O to viac, keď vás vzápätí milo pobaví svojou nevedomosťou.
"Prosím?", zdvihnem fón po neviem akom dlhom vyzváňaní s ešte zalepenými očami v posteli so slinou na brade.
"No haló! A my ešte spinkáme, alebo čo? Kde sme? Prečo nie sme v školičke?"
"Prosím?! Veď je utorok!", začal som sa chichúňať stále v polospánku.
"Ahá! Vy máte voľno! Ja som zabudol...Prepáč, srdiečko, spinkaj ešte teda..."
"To je v poriadku, nič sa nedeje..."
Je to milé, keď vás priateľ zobudí a v mylnej predstave, že by ste mali sedieť v škole vás chce pokarhať a nakoniec zistí, že...
Ale to je fuk. Bolo pol ôsmej a ja som sa potešil aj preto, že ak vstanem skoro, stihnem všetko, čo som si naplánoval deň predtým.
Môj plán pozostával z ranného rutinného cvičenia, plus bicyklovanie, potom poriadne raňajky, upratovanie bytu, ktorý sa stále viac začína podobať na rozbombardované Sarajevo (dnes sa mi odlepil zo steny plagát z Electronic Beats, do čerta!), po upratovaní som sa chcel chvíľu venovať hraniu SimCity4, pretože ako relaxačné cvičenie sa v tomto smere úplne zanedbávam. Potom som chcel navariť malý, ale výdatný a ľahký obed, po ktorého vytrávení by som šiel do parku a tam nasával trochu vzduchu a slnka. Podvečer som chcel zavolať Peťu na bicykel a porozprávať jej o Laure a navrhnúť jej prepad Aleny v piatok, lebo bude mať celý víkend voľno a rum, ktorý sme tam nechali je stále väznený v jej chladničke (teda dúfam, že tam stále je). A po zvyšok večera som sa chcel venovať (kokos, štvrť na dve v noci a mne len teraz doprala pračka! Picne ma!) veciam, ktoré odkladám už týždne:
-poslať Richardovi tú zbierku, aby ju mohol poslať do rozhlasu a mohli sme začať pracovať na tom mojom "slávnom" profile.
-poslať Veronike tú miniatúru, z ktorej tak tiekla na seminári (myslím, že keby som jej ju aj teraz poslal, tak sa mi na ňu vyserie, lebo nikto nikde nebude čakať na mladého pánka tri týždne, kým sa vykotkodáka, aby mu uverejnili jeho úžasnú prózu v nejakom časpoise.
-rozposlať životopisy do mojich potenciálnych budúcich zamestnaní (z toho som nakoniec bol úspešný len v jednom prípade - steward v RegioJet)
-podpísať tú debilnú prihlášku na školu, ktorá mi leží v obálke skoro týždeň (jasné, lebo len ja na to zabudnem pri vyplňovaní, preto mi to musia poslať späť len kvôli podpisu)
-a kadečo iné, na čo som aj teraz zabudol
Realita vyzerala takto:
Po neviemkoľkominútovom rozhovore s drahým som odhodil mobil niekam veľmi ďaleko od seba a zobudil sa bezmála o pol jednej poobede. Tým pádom som prešiel rovno k raňajkám a vynechal som dokonca aj povinný pohár vody (!), ktorý inak inokedy naozaj nevynechám (no, asi nie je až tak povinný, ako sa presviedčam, hoci je). Veľký pohár čistej vody hneď po prebudení je skvelý štart do dňa, pretože vraj dobre naštartuje organizmus. Neviem, kde som to videl už, ale myslím, že niečo na tom bude. Raňajky som si pripravoval skoro hodinu! Kým som vyšpáral z toho údenáča všetky kostičky, skoro mi chlpy vypadali. Celý údenáč, polovica červenej a polovica žltej papriky, dve rajčiny pokrájané na mesiačiky a osolené, dva chlebíky so šunkovou nátierkou, hlávkovým šalátom a na jednom som mal ešte aj hermelín s bylinkami, k tomu hruškový džús - pohár a v druhom poháriku mlieko a k nemu chlieb s jahodovým džemom. toto keď som spucoval, tak som si pomyslel, že s dňom nabitým aktivitami sa môžem definitívne rozlúčiť! Kým som si raňajky pripravoval, tak som sa nejako uchlácholil, že to čo som si naplánoval ešte stihnem. Ale celá ryba, ktorú som zožral ako posledné hovädo v priebehu 15tich minút, čo som pozeral krátky dokument o súprave metra R1 v Prahe, ktorá sa nikdy nezačala vyrábať na ytčku ma definitívne presvedčila o návrate do postele. V tej som strávil približne tri hodiny, počas ktorých som sa s prepáčením zajebával na internete a hraním SimCity4. Pocit krútiacej sa ryby v žalúdku, ktorá nechce byť strávená ma donútila neskôr poobede obliecť sa a vyraziť do nemenovaného obchodného domu tri minúty od môjho vchodu, ktorý vskutku veľmi nenávidím, aby som si kúpil niečo na odgrgnutie. ani som poriadne nevyšiel z obchodu a už som chlemtal koľko som ani nevládal. Nafučalo sa mi brucho tak, že som ani nevedel dychčať a ledva som sa plazil, a kým som si odomkol vchod, bolo mi jasné, kam povedú moje kroky ďalej. Po ceste do obchodu som aspoň zavolal Petre, či by sa nechcela ísť vyvenčiť na bajk a ona súhlasila, tak som sa nachvíľku cítil dobre, že nie som úplne neschopný. Po návšteve úradu a sprchy (lebo veď vonku je hic, okrem iného) som skysol opäť pri nete a tu som sa úplne vzdal. Až pred pol siedmou mi zavolala Peťa, že či nepôjdeme už o siedmej a nie o deviatej, ako sme to naplánovali prv. Musí sa ešte učiť. A ja som bol za, tak som ju krátko po siedmej čakal pri vchode. Meškala ako vždy... Ale veď v pohode. Tiež by som meškal, keby som mal na dráte chlapa, ktorý ma balí prechádzkami po futbalovom ihrisku pod hviezdnou oblohou po fľaši vodky. (Nesrandujem. Čosi podobné sa aj mne stalo, len bez vodky a futbalu... ale to nie je podstatné teraz). Tak sme si dali hodinku a pol po okolí Kapustného údolia a až som sa vrátil domov, vlastne som zase nič nerobil, len kapril na Facebooku, Bože, malo by sa to nejako obmedziť. alebo čo... Každý by mal dostať nejaký časový limit na deň a každý by si strážil aspoň čas.
Už keď som odtiaľ aj odišiel, tak miesto vecí do školy som šiel vybavovať životopis a dotazník do práce. Nakoniec ani neviem ako... dostal som potrebu vypísať sa. A kde som skončil? No tu! Bože, veci v pračke mi už musia hniť. Než, aby som ich vyvešal, sedím tu a ťukám do klávesnice, ktorá mi riadne nefunguje (lebo som si ju v Dunaji oblial pivom a musím používať tú pomocnú malú špinu na displayi) ako ďateľ. Hrá mi DVA do uší a rozmýšľam, čo všetko ešte musím urobiť a vidím to tak, že sa asi teraz lúčim so spánkom... Kurvajs. Zajtra zase prespím to ničnerobenie v škole. A potom budem doma v Karlovke čumieť celú noc do stropu. A vo štvrtok zubárka... Mám k dispozícii najviac 50€, tak dúfam, že mi nezadrie viac, lebo jej možno v záchvate paniky vyvŕtam tou jej krpatou vŕtačkou do hlavy dieru... A nekúpil som lístky na Čokovoko! Sakra! No... musí to počkať do 15., lebo inak to nevidím. Potreboval by som nejakého poskoka, otroka, alebo sekretárku, ktorá by mi stále všetko pripomínala, čo mám spraviť... No, keď budem veľký, tak si ju poriadim... Dobrúúú... (vám, mne nie, mňa čaká plná pračka, do péčka...)
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tasha5
9. 5.mája 2012 12:19
zhodny hud.vkus
2
rozplakala som sa pri zátvorke o Dunaji a rozliatom pive. stýska se mi (ach)
Napíš svoj komentár