a nosíš pokoj v duši v práve,
poď a čítaj riadky svojich tráp,
to stáva sa mimo plánov máp.
Už vidíš, že ani kameň nezbije Tvoj kľud,
dúfaš, že bude tak, ako mieni Tvoj ľud.
Ako ďeň začal svetlom a tým kráča,
tak Ty nevnímaš, že v tme sa svet buráca.
Je dobojované, a nie je toho, čo by zmaril raj,
teda kráčaš hrdo na miesto, kde máš Ty kraj.
Si doma, si tam, kde nieto bolesti,
no večnosť ubrzdí jav naznačujúci bdelosti.
To zvedie Ťa na pelech čo vždy bol Tvojim,
no chýba tam, čo hovoríš, že sám si stvorím.
Nie je už ďeň ako bol predtým,
bežíš, utekáš, kam miesto je svatým.
No nenájdeš ani pokoja tam čo myslíš,
ešte patríš dovod krutosti temních mýš.
Nemáš už kam, toť posledné hniezdo Tvoje,
S obsahom žlče sadáš na tie špinavé hnoje.
Len to, že iba to Ti ostáva,
vlastný hnev Ti úprimnosťou povráva.
No nie je skla, čo rozbil by si z tade,
bo strážnici vlastní by spustili zbrane.
Vnútri stále hnev, no hľadáš svoju dušu,
ale nedá sa, obdiť radšej seba či nabiť kušu?
Pokľudnieš, jedno Ti je už Tvojho osudu,
Dym stúpa a chladnieš aj keď o hubu.
Len to, že deň za dňom sa strieda
posobí, že píše stále vlastná krieda,
Čuješ, že ešte horšia noc bude,
teda klapneš a redšej chopíš sa svojho v kľude.
Ethric
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
alfinko
9. 7.júla 2008 13:24
Celkom slusne.
Napíš svoj komentár