Ak ma občas niečo chytí, tak si prezeranie starých správ. A tak som si minulý víkend otvoril na pokeci svoje staré správy ešte z roku 2006. E-maily, pevné pošty a podobne. Pri tom som narazil na správy od dievčat, ktoré som si už vôbec nepamätal, no taktiež na jednu, ktorú mám doteraz v pamäti. Volajme ju Linda. Musím povedať, že bola veľmi milá a pravda bola, že som si s ňou rád písal. Zrejme čakala ale aj niečo viac, než len obyčajné písanie a ja som v tej chvíli nebol jej schopný toto všetko dať. A ona sa to rozhodla vyriešiť veľmi originálnym spôsobom.
Jedného večera mi prišla pošta od jej kamarátky, že Lindu zrazilo v Podbrezovej auto a v nemocnici zomrela. Chcela však, aby som sa to dozvedel a ona mi to po nej odkazuje. A aby som na ňu zabudol a nemyslel. Tá správa ma natoľko rozladila, že som si potreboval vyjsť na čerstvý vzduch a poriadne si pretiahnuť pľúca. Mal som toho plnú hlavu, až som pri prechode cez cestu absolútne nezaregistroval kamión, ktorý sa na mňa valil. V poslednej chvíli som uskočil, no mal som na mále.
O pár dní neskôr som sa dozvedel, že Linda to spravila len preto, aby zistila, či mi na nej aspoň nejako záleží. Po tomto incidente však naše priateľstvo skončilo. Bol to veľmi nechutný vtip a predstavil som si, ako by to celé vyzeralo v momente, kedy by sa skutočne niečo vážne stalo. Možno by to už potom tak vtipné nebolo. So smrťou sa netreba zahrávať.
A aby to už malo celé akýsi symbolický záver treba ešte spomenúť, že Linda vždy po mne chcela, aby som jej napísal príbeh. Tak teraz ho má. A je venovaný len a len jej.
----------------------------------------------------------------
Kiež by sa dali niektoré momenty vrátiť späť. Kiež by sme mali šancu napraviť svoje chyby a zlé rozhodnutia. Sama by som to chcela. Priala by som si aby padajúce hviezdy vyslyšali moje prosby a zachránili jeden nevinný ľudský život, ktorý práve dnes leží na Kramároch a lekári oň zubami nechtami bojujú.
Čo sa stalo? Dosť ťažko sa mi to vysvetľuje. Z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že som sa ešte celkom nestihla spamätať z faktu, že Miško je v kritickom stave. Ten druhý je o dosť osobnejší a priznávam aj horší. Fakt, že dnes nemôže byť doma so svojimi rodičmi a sestrou, ale všetci sa boja či to prežije je moja vina.
Zdá sa vám to hlúpe? Môže byť. Ale ja viem presne čo sa stalo. Ak už nič iné, tak som dostala do života vážnu príučku. So smrťou sa nežartuje.
Ja a Miško sme boli veľmi dobrí kamaráti. Celý čas som ho obdivovala, písala mu pochvaly a neustále sa snažila dostať do jeho priazne. Ale akoby ma dlhý čas na rozdiel od iných ľudí obchádzal. Moc ma to trápilo. Tak rada by som bola, aby si ma konečne všimol. Aby spoznal aj to malé nenápadné dievča s menom Linda Krátka.
Neboli sme spolužiaci, ani sme sa nikdy v skutočnosti nevideli. Poznala som ho len vďaka internetu. Napriek tomu som sa do neho bláznivo zamilovala. A každú noc som plakala len pre fakt, že si ma nevšímal. Prečo? Bola som snáď horšia, než tie ostatné baby, ktorým neustále odpisoval? Možno hej. Ale raz to predsa len prišlo.
Moja prvá správa od Miška. Nemohla som tomu uveriť. On mi odpísal. On si ma všimol. Vedel, že existujem. Nemohla som tomu uveriť. Toho dňa sme si poslali obrovské množstvo správ a mailov a odrazu som mala takú radosť, že som nedokázala ani zaspať. Musela som na neho myslieť. A chcela som vidieť jeho fotku. Chcela som ho konečne poznať a vedieť ako vyzerá v skutočnosti.
Poslal mi ju a ostala som ako obarená. Toto mal byť ten zlatý chalan, ktorý dokázal ľudí rozosmiať, potešiť a byť k nim milý? Nemohla som uveriť. Moje predstavy sa zrútili ako domček z karát. Dokonalú krásu nahradilo tučné brucho a chýbajúca pravá ruka.
Ani neviem prečo som vtedy riešila také kraviny a nevšimla si napríklad jeho modré oči alebo príjemný úsmev, ktorý skutočne pohládzal. Tieto detaily mi unikli a keď sa dnes pozerám na tú fotku, mám pocit, že v nej bolo všetko. Len som to pre zaslepené myslenie nevidela.
Už som sa ho nemohla len tak zbaviť. Nemohla som mu napísať niečo typu - „Nechcem si už s tebou písať, lebo si škaredý." To by som ho mohla uraziť. Potrebovala som niečo iné. Aby už na mňa viac nemyslel. Aby to skončilo. A v ten deň som zrealizovala ten najhorší nápad, aký som kedy v živote dostala.
Otvorila som si e-maily a začala písať. Opatrne som volila slová. Išli rad za radom a čím pošta obsahovala viac slov, tým som si bola istejšia. Chcela som to urobiť. Keď som klikla na ikonku „Odoslať" spečatila som rozsudok jeho osudu. Kiež by som to mohla odvolať. Kiež by to ale šlo.
Toho večera som si spokojne ľahla, no na druhý deň ma čakalo škaredé prekvapenie. Ako každé ráno som si kúpila čerstvé noviny. Len tak letmo som ich prelistovala, keď mi odrazu padol pohľad na malý článoček na dvanástej strane. Bola tam len malá fotka, ktorá mi okamžite udrela do očí ako blesk. Miško.
Večer si vyšiel na prechádzku a zrejme pre svoju vlastnú nepozornosť pri prechode cez cestu ho trafil kamión. Nemohla som tomu uveriť. Prečítala som si ten článok trikrát, no i tak tam stále svietilo čierne na bielom, že utrpel vážne zranenia a v kritickom stave ho hospitalizovali na Kramároch.
So zlou predtuchou som zapla počítač a prešla do svojej mailovej schránky. 3 neprečítané správy. 2 od kamarátiek a tretia od Miška. Otvorila som ju a čítala odpoveď na moju správu: „Panebože! To je strašné! Prečo musia ľudia, ktorých mám rád prežívať takéto osudy? Prečo? Ďakujem za info a pokúsim sa o to!"
Tak zneli jeho posledné slová pre mňa. On tomu skutočne uveril. A zlomilo ho to. Znovu som si otvorila svoju správu a prečítala si ju. Každé slovo bolo ako nôž. A odrazu som si uvedomila krutú pravdu. To vďaka mne teraz leží na Kramároch a lekári sa snažia zachrániť jeho mladý život. Je to moja vina!
„Ahoj. Ja som Petra a som kamarátka Lindušky. Mrzí ma, že ti to musím takto oznámiť, ale sľúbila som jej, že ti to poviem. Pred týždňom spolu s rodičmi odišla Linduška do Solčianok na návštevu babky. Keď prechádzala cez cestu, zrazil ju kamión a v nemocnici o dva dni zomrela.
Moc ma to ako jej kamarátku mrzí, no mám ti odkázať, aby si sa netrápil a pokúsil sa na ňu zabudnúť. Nechcela by vidieť, ako sa trápiš."
Takto zneli slová môjho mailu, ktorý som mu odoslala. A stalo sa to presne opačne. Ja som bola v poriadku, zatiaľ čo Miško bol na tom oveľa horšie. Celý čas čakám a čakám, či sa niečo nové dozviem. ale mám akési divné tušenie. Ak sa to stalo jemu miesto mne, možno sa aj zvyšok splní. Možno to skutočne neprežije.
Dnes stojím pred otvoreným hrobom a pozerám sa ako truhla s telom môjho kamaráta Miška klesá dole. Dva dni po tej nehode zomrel. Jeho srdce nezvládlo ťažký boj o život. Keď som sypala na jeho hrob za lopatku hliny, do očí sa mi nahrnuli slzy. Skoro som tam padla. Na hrobe svieti jasne: Michal Hrom (1988 - 2006). Mal osemnásť rokov, celý život pred sebou a ja som ho oň takto nechutne pripravila.
Nikomu nemusím nič vysvetľovať. Všetko som už spísala sem. Možno to raz niekto nájde, možno nie. Na tom nezáleží. Podstatné je, že som vrahyňa. Nemôžem spať, nemôžem jesť, nevládzem žiť a celé dni som len zavretá v izbe. Končím. Už nedokážem viac s týmto bremenom žiť.
Obesila sa v izbe
Nikto si nevie vysvetliť smrť mladej študentky Lindy K. (†16) ktorá dňa 03/07/2006 spáchala samovraždu. K tragédii došlo pravdepodobne okolo polnoci až druhej hodiny. Obesila sa použitím opasku na lampe. Tak ju ráno našli rodičia. Smrť dcéry ich hlboko zasiahla. Podobne sú na tom aj jej kamarátky, ktoré si jej počínanie nevedia vysvetliť. Pravdu sa už zrejme nikto nedozvie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár