nám boli
často príliš tvrdé pomlčky -
nevýslov(iteľ)né
"ale/možno/nie";
vystavali sme z nich
tektonickú dosku
pod ktorou sme sa ukryli
a teraz čo?
čo by sme!
môžme skákať
a ponárať sa
a z uší nám pôjdu bublinky
a ústa ostanú zovrené
a svaly stuhnú
v nikdy nekončiacom pohybe
- plávanie proti
odtláčanie vody na okraj
a znova
sa (na)vracať
od okraja po okraj
plávať až do zadýchania.
každý pohyb pod hladinou
je spomalený
v danom momente
vďaka lomu svetla
sme na dvoch miestach súčasne
a ešte ty
a ešte ja
- spolu štyri osoby
v jednej dráhe.
plávame proti sebe?
nie, nie.
placi vždy plávajú
ZA SEBOU
zanechávajú miznúcu stopu,
ktorú ten druhý
tak vehementne
a vytrvalo
roztiera po hladine.
v nose cítiš chlór
a ešte vôňu jarnej búrky,
ktorá je kdesi pred mestom
a ľudia ešte netušia
ale ty už áno;
utekáš spolu s potkanmi
ukrývaš sa do podpalubia
do jediného prázdneho (o)sudu
a čakáš
čakáš
čakáš
ponáraš sa.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Bogart: Now move closer to her.
Allan: How close?
Bogart: The length of your lips.
Allan: That's very close.
(Play it again, Sam)