Keď sme si mali vybrať,na ktoré stredné školy chceme ísť,zistili sme,že sa budeme musieť rozdeliť.Padlo nám to ťažko,ale povedali sme si,že naše priateľstvo je nezničiteľné a že nejako to vydržíme.
Všetci sme to niesli ťažko,ale on to mal z nás najťažšie,pretože ako vysvitlo,len s ním sme sa museli rozlúčiť.Jeho zobrali na školu do Trnavy a mi traja sme sa dostali na tú istú školu.Bolo nám to strašne ľúto,lebo sme vedeli,že bez neho to už nebude také ako predtým.
Začiatok prvého ročníka bol fajn.Denne sme si písali,volali a už sme sa nevedeli dočkať opätovného stretnutia.Nikdy si neodpustil poznámku,že
aké sme veľké svine,že sme ho nechali samého.
U nás v škole bolo fajn,mali sme vynikajúcu partiu okolo seba,ale on sa nevedel s nikým skamarátiť.Snažili sme sa mu pomôcť,ale on začal strácať o nás záujem.Už sme si nepísali,netelefonovali,skoro úplne sme prerušili kontakty.
Vyvrcholilo to tým,že cez prázdniny sa pohádal s naším kamarátom.Dozvedela som sa to až na začiatku školského roka a dal mi odkázať,že už nás nepotrebuje,že už má nových kamarátov a že už nás prestal mať rád.
Bol až taký odvážny,že mi to nevedel povedať on sám.Chápete to?Dal mi to odkázať.Povedala som si,že ma to už nebude zaujímať,ale proste nejde mi to do hlavy,ako vedel zahodiť 10 ročné priateľstvo len tak za hlavu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár