Už doma som si povedala, že dnes to nemá cenu. Že to treba čím skor vybaviť a ísť domov. Ešte predtým som si vypla mobil, aby som všetkých strašne moc nastrašila (ako to vždy robím, aby som bola zaujímavá). Zapnem ho až na zástavke. Prídu dve sms-ky o zmeškaných hovoroch. Váham, či zavolám naspať. Volám. Vybavujem, krútim hlavou a nakoniec pokladám. Sadám si na lavičku. Zase mobil. Konečne! Už som si myslela, že mi nezavolá.
- Kde si?
- Ešte doma. A ty?
- Ja už idem do mesta. Kedy prídeš?
- Neviem. Tak ale o trištvrte.
- Prídem ťa počkať na zastávku.
V tom mi prebehne hlavou obraz minula. Nechcem, aby to robil. Nevládzem mu odolávať a zároveň nedokážem podľahnúť.
- Nie, nemusíš. Choď za deckami, ja tam prídem.
- Aha...... dobre teda. Čau...
Vedela som, že ho sklamem, keď mu toto poviem. Musela som to urobiť.
V autobuse si vedľa mňa sadol nejaký dedko. Možno nebol, ale mne tak prišiel. Nemám to rada, keď sedí niekto vedľa mňa, tiskne sa na moju polovicu, vytláča ma zo sedačky. Som nalepená na okne, nemožem sa ani pohnúť. Žiadny životný priestor na existovanie. Utáčanie. Zas. Stále ma tu niečo utláča. Iba v bubline je to inak.......
Vystupujem z autobusu. Vidím Eriku, ktorá zhodou okolností vidí mňa, ale v zápetí sa mi otáča chrbátom. V duchu si pomyslím- ach ty diča! Nebudem predsa aj ja taká, neprejdem len tak okolo nej, preto ju chytám za ruku, zdravím. S niekym volá. Je mi to jedno. Hovorím, že idem za ním. Prikývne a odchádzam. Ešte mu volám, že kde je. Sucho zdvihne telefón a jednoslovne odpovedá- na námestí. (Aha, čiže ja sa teraz budem musieť po celom námestí promenádovať, hľadať ho, nahánať. Fajn.) Viedím niekoho podozrivého. Rútim sa za ním. Sadám si na lavičku. Mĺkvo, ale predsalen pozdravím. Sadám si vedľa neho, lebo inde nie je voľné. (možno to urobili aj naschvál, neviem) Pozerá na mňa, ja sa stále vyhýbam jeho pohľadu, blúdim preto očami na oprotisediacej a tvárim sa, že ma naša debata strašne baví. (po rozume mi behajú iné veci) Zmĺkli sme. Vtedy využíva situáciu a pýta sa ma či mám nové boty. Medzitým vyberám z tašky cigu a zapaľujem si ju. Neodpovedám. Znamenalo by to otvorenie našej dnešnej debaty, ktorej sa zatiaľ úspešne vyhýbam. Idem vyhodiť špak do smetiaka, i keď mi ho odporúča nechať na zemi. Vtedy prídu baby, sadnú si okolo neho a som zachránená. Sadám si ku Ďode. Hneď sa pýta, čo mi je. Vysvetľujem situáciu po svojom- naši šli na pohreb, chcela som ísť aj ja, bojím sa o babku ako to bude znášať, ako to vydrží, bojím sa o nich, o ich životy. Ďoďa prikyvuje na znak pochopenia celej situácie. Prišla za mnou Moňa. Včera plakala. Za babkou. Bola sama na izbe a chytilo ju to tam. Hovorí o tom, ako nechce ísť domov, že sa bojí aké to tam bude. Nečudujem sa. Vyroní slzu. Obímam ju a hovorím jej nejaký vtip alebo príhodu, ktorá nás mala odviesť od smútočnej témy. Zrazu vstávame z lavičky a odchádzame do krčmi.
Prisúvame dva stoly ku sebe, aby sme mohli sedieť pekne pri sebe. Sadám si a on vedľa mňa. V mysli si stále myslím svoje- choď do zadku, choď preč, choď ďaleko odomňa. Dnes nie. Dnes som mu chcela povedať toľko vecí. Nemohla som. Prečo? Lebo som strašný slaboch. Sebec. Lakomec. Moje city sú len moje a nikoho iného. Z vonku som chladná ako kameň. Zvnútra som strašne rozhádzaná, neutriedená, nenájdený pokoj a harmónia. Som tak strašne malinká. Stratená v sebe.
Chcela som mu povedať, že je najkrajší človek zvnútra aj zvonka, ktorého som kedy stretla. Chcela by som ho mať stále pri sebe, nie ako partnera, ale len tak. Skor ako brata, alebo psychickú potporu, ktorú som v ňom našla. Vziať si ho len tak do vrecka, vytiahnúť ho vtedy keď ho budem potrebovať. Pritúliť sa k nemu, len tak. Zo zvyku. A bol by len moj.
Oproti sedí jeho ex s tými najkrajšími očami na celom svete (podľa neho). Bavia sa spolu, smejú sa spolu. Podvedome, ale aj vedome žiarlim. Snažím sa to nedať na javo. Ona sa odchádza najesť a on sa obracia ku mne.
- Videl som fotky s Pajou.
- A?
- Nič. To kde ste sa fotili? Na nejakom moste?
- Hej, hej na moste.
- Vidíš aký som dobrý. Kde to tam je?
Teraz mu začínam vysvetľovať, kde máme u nás most. Ó áno, nečakane, ale vie kde to je. Prečo? Lebo tadiaľ chodí od frajerky.................(krutý žart, ale pobavil ma. Hahahaha.)
- Vyzerali ste ako ___________________
Urobil to gesto... prešiel si prstom pod nos.. Akože som fúkala? Dovoľ nech sa zasmejem. Nie, to nie je vtipné... viem, že sa o mňa bojí v tejto veci, ale takto mi to dávať najavo? Divné.
Volám Moňu nech ide so mnou na ,,WC´´ (pri bar). Odchádzame. Vypijeme po jednej vodke, pričom na stole ma čaká červený strik. Vraciame sa ku stolu. Vedľa neho sedí niekto iný. Nevadí mi to. Vo vnútri možno trochu, ale predsa takto som to chcela... Tak to tak aj mám.
Počúvam. Docela analyzujem situáciu a ľudí okolo seba. Vstávam a odchádzam pri bar, kde si objednám jednu vodku. Zoznámim sa s barmanom Maťom, ktorý je celkom milý. Usmievavý chlapec, pekné veľké oči s dlhými mihalnicami. Pýtam sa koľko má rokov. 20. Rovnako starý, pomyslím si. Ešte sa pýtam na dátum. Ten si nepamatám, i keď som na dátumy zaťažená. Vraciam sa ku stolu- Moni jednu vodku a jemu hrušku. Pozrel na mňa a pýta sa, či je to odomňa. Len žmurknem na znak súhlasu. Dopila som červený stirk. Cítim sa divno. Omámene. Opito!
Moňa sedí vedľa mňa a zo mňa vyhŕkne veta v znení, že by som si šľahla. Vynadala mi, zdvihla sa a odišla. Rozbehla som sa za ňou. Sedela vonku na schodoch.
- Ja s tebou do Banskej nepojdem, ak budeš robiť dičoviny...
- Neviem čo bude. Ak tam stretnem Tomáša a náš vzťah bude obnoviteľný...
- Skús tú srandu. Ja tam s tebou žiť nebudem.
- Nebudeš musieť. Budem bývať u neho.
Potom celý večer mi opakovala to isté : máš tu mňa. som tu pre teba. kedykoľvek. pomožem ti.
Bavím sa s Midom o jej pavučine. Smejeme sa. Som opitá a je mi to jedno. Stále sa to nesie v takej divnej pofidérnej nálade. Neopísateľné. Až dokým neprichádza lúčenie. Midovi dávam pusu ako prvej, potom Táňu, prichádza on- ja ho sebavedome odstrkujem od seba, nechápe tomu. Je mi to jedno. Moni sa hodím okolo krku a revem ako tur. Otras. Toľká hanba. Revem, revem, až sa celá trasiem. Potom sa otočím k nemu sa obímam ho akoby to bolo naposledy. Šepká mi do ucha:
-Čo robíš? Veď mi sa možeme kedykoľvek stretnúť....
Nepočúvam ho, lebo aj tak viem, že to tak nebude. Odlepím sa od neho a s Mišou vyrážame na zastávku. O niečom sa rozprávame, ale dnes si na to vobec nepamatám. Miša odchádza na svoj autobus a ja tam čakám sama. Nastúpim. Pušťam si hudbu. Ani neviem ako tá cesta ubehla a vystupujem. Idem k nášmu domu, keď si uvedomím, že sa musím vygrckať. Schovám sa a už to ide......... vyvrátila som všetkú ľudskú faloš, pretvárku, klamstvá. Vlastne všetko čo ma v poslednej dobe trápilo a ťažilo.....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
22. 5.mája 2018 16:39
Čo je to za pičovinu?
Napíš svoj komentár