Prvá rana prišla zo strany rodiny. Vedela, že bola, je a aj bude iná. Už od mala. Nič si z toho nerobila, lebo si myslela, že ju milujú aj tak. Avšak, mýlila sa. Po tom, čo preplakala 3 dni, dostala ešte vačšiu ranu pod pás. Vyhodili jej na oči jej zmeny nálad, že nechodila usmiata, že nechodila do kostola. Veď čoby nie.
Všetci v nej videli chybu. Prišla už taká z výroby. Pokazená! Nedala sa opraviť. Keďže všetci okolo nej videli chybu len v nej, povedali jej, či by sa nemala (nechcela) nad sebou zamyslieť. Hľadať chybu v sebe. Hľadá ju. Každý deň. Trápi sa s tým. A kto ocení jej snahu? Nik. Kto vidí, že sa snaží byť lepším človekom?
Nosí svoju tvár zahalenú. Zahalenú do radosti, šťastia a úsmevu. Aj vtedy, keď jej je najhoršie. Do revu. Občas to, ale nejde. Ako práve dnes. Dochádzajú sily.
Samota. Úzkosť.
Na druhej strane mala svojich priateľov. Žila pre nich. Žila pre nich viac ako pre rodinu. Rozdávala sa im ako najviac vedela. Vedeli to. Ale aj tak o nich prišla. Stratila ich. Obrátili sa jej chrbátom. Alebo to bola ona?! Znovu hľadá chybu v sebe. Viní sa za to.
Cíti sa taká bemocná. Nevie bez nich žiť. Bez oboch vecí.
Teraz konečne má toľko času ako vždycky chcela. Túžila po ňom. Ale načo, keď ho nemá s kým stráviť? Nedokáže sa sústrediť na jednu věc, lebo stále premýšľa, kde spravila chybu.
Nakoniec sa pozrie na svoje tetovanie na zápestí, kde stojí NEVER GIVE UP.
Pousmeje sa. A v kútiku duše stále tleje aspoň malý plamienok nádeje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
purenarcissism
18. 12.decembra 2011 17:34
Napíš svoj komentár