Milión otázok, ak nie viac, blúdia a putujú. Nezodpovedané otázky. Odpoveď je v nedohlade. Nemožem sa len tak opýtať... nemožem. Nie som na toľko silná, aby som to urobila.
Prečo ma opustili? Prečo? To som naozaj tak strašný človek, že som si zaslúžila žiť v samote? Nechcem byť sama... Zožiera ma to. Ubíja. Nie je tu však nikto, kto by sa ma opýtal... Odohnala som ich od seba? Alebo prečo vlastne? Prečo?
Ten pocit, keď chcete robiť všetko, všetko naraz. Nespútane. Bezhlavo. Býva u mňa v poslednej dobe nekonečneveľakrát. Potom sa posadím a zistím, že to nemá vobec, ale vobec nijaký zmysel. Spontánosť razom opadne a znova začínam premýšľať nad odpoveďami. Analyzujem....
Najradšej by som to každému povedala pri prvom stretnutí. Vyšplechla by som im to do ksichtu a bolo by mi jedno ako sa s tým vyrovnajú. Nech vedia ako sa cítim. No vždy sa niečo vo mne zlomí. Niečo vo mne mi povie, že im nemožem ubližovať. Milujem ich a zároveň nenávidím. Vačná schyzofrénia mojho JA.
Vlastne ani neviem čo som týmto chcela povedať. Ja už nemám čo povedať. Mlčím. Ostatní to akceptujú. Neriešia, čo sa so mnou deje. Čo sa so mnou vlastne stalo? Vlastne nič...................... len sa trochu pohol svet. A ja v ňom.....
Neviem, čo robím.
Neviem, čo chcem.
Neviem, kto som.
Neviem, čo hľadám.
Neviem ako ďalej.
Keby sa ma teraz niekto opýtal, prečo plačem, odpovedala by som, že neviem. Je tu však dobrá správa, že tu nie je NIKTO, kto by sa ma to opýtal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár