Chytiť ho len tak za ruku a naháňať sa niekde po lúke. Len tak. Cítiť to, že tu je pre mňa.
Že ma obíme, keď to budem potrebovať.
Že mi utrie slzy z líca, keď mi bude najhoršie.
Že sa zobudím vždy pri ňom aj keď sa mi bude snívať ten najhorší sen.
Že to so mnou jednoducho riskne...
Nebude mať žiadne primitívne predsudky.
Nebude riešiť to, ako vyzerám, ako sa obliekam, aké mám vlasy alebo aký mám make-up.
Pustí sa do toho bezhlavo.Bez nejakých pripomienok. Nebude sa nič pýtať.
Vlastne, risk je zisk.
Moje biologické hodiny sú nastavené asi zle. Stále tikajú. Tikajú tak hasno, že sa to už nedá prepočuť. Lezie mi to na nervy a najhoršie na tom je to, že neviem ako ich mám zastaviť. Neviem nájasť žiadny gombík s nápisom ,,OFF´´ a batérie som na nešťastie tiež nenašla.
Tu nejde ani tak o biologické hodiny s deťmi. V dnešnej dobe je už toľko možností ako si zadovážiť dieťa, že o to nemám nejako strach alebo obavu. Pri najhoršom si kúpim psa, ktorý bude žiť tak 10-15 rokov. Potom si kúpim ďalšieho... Tu skor ide o ten pocit mať niekoho pri sebe. Teda nie tak celkom niekoho.
Ten niekto by mal byť- mojou chýbajúcou polovičkou. Viem, že táto fráza je otrepaná, ale aj tak stále verím v to, že je pravdivá a že snáď niekedy aj naplní.
Ten niekto by mal vycítiť už len z mojho pohľadu, úsmevu, úšklabku (proste z hocičoho, čo spravím) to, na čo myslím, akú mám náladu, čo cítim. Hej, možno to vyzerá na nejaký americký doják, pri ktorom všetky ženy +45 plačú.
Stále dúfam v to, že niečo takéto je možné.
Možno som naivná, neviem.
Možno na to ešte nie som pripravená alebo čo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár