Nádherné luuče slniečQa hladia biely sneh, ktorym je wsetko pokryte.Ligot a jas odrazu ludi naokolo oslepuje.Kazdý sa usmiewa len jedno mladé dievča sedí na lawičke v parku smutné.Sedí tham samo a opustene so swojimi spomienkami a myslienkami.Spomienkami na neho.Jej welkéé očká sa jemne otwaraju a zatwaraju.Vyžaruje z nich smutok.Pohlad do prázdna......nekonečna.Malinovo ružowé pery sa jej začinaju jemne chvieť a po lícach jej začinaju stekať slzy.Slzy bezradnosti ....smutku...možno utrpenia..Trapi ju láska...Je mladá,pekná a zalubena.Dlho sa jej neozwal a ona nevie co má robit.Potrebowala wypadnuť z toho unáhleneho sweta plneho faloše a klamstwa.Je rada že moze byt sama....premyšlať.Nikomu nemusi vyswetlowat co jej je.Jednoducho tham sedí a plače.Sleduje swet okolo.....nádherný swet...ligotavý.Začina jej byt trošku zima,ale newšíma si to.Presnejšie si to nechce wšímať....nezaujíma ju to.Myslí len na jednu osobu.Bola s ním uz wiackrát a stále sa cítila ako v nebi.Bol to neopisatelný pocit.Taký nezažila este nikdy wo swojom žiwote.Ked sa mu pozrela do očí bolo to nječo neuweritené....jasnéé....plné lasky..a pochopenia.Je malo ludí ktorí ju wedia pochopit.Možno preto si myslela že našla swoju spriaznenu dušičQu...swojho anjelika..Ked ju držal za ruku cítila teplo.Jeho wona bola taka zwláštna a neopisatelná slowami.Dokazala sa s ním smiať celé hodiny a wobec si neuwedomovala ako rychlo beží čas.Jeho usmew widela stále ked zawrela oci.Sníwalo sa jej o nom.V sne spolu tancowali.Boli tak blízko pri sebe až jej búšilo srdiečko.Jeho ruky sa dotýkali jej tela.W tej chvili nemyslela na nič iné len na neho.Hudba sa im dostáwala az pod kožu.Ich ladné pohyby tiel splyvali w dawe ludi naokolo.Usmiewali sa na seba.Ale ked hudba prestala hrat zobudila sa.Zobudila sa z toho najkrajsieho sna...Priala si aby tento sen trwal naveky.Ale nestalo sa tak.Teraz sedela wonku a premýšlala.Spomienky jej opantawali celu myseľ a nemohla sa ani pohnut.Nič newnimala.Jednoducho bola mimo.Predstawovala si, že je tham s nou.Ze sedí wedla nej a drží ju za jej ľadowé ruky...šepká jej do ucha tie jeho krásne slowá...ako mu na nej zaleží a ako ju má rád.Ale to boli len jej sny...predstawy...nič skutočné a ozajstné.Zrazu citila wločky snehu na jej twári.Milowala zimu.Usmiala sa.....bol to taký uprimny úsmew do prázda.Jej jedinym šťastím bolo,že nikdy neprestala sníwat.Sníwat a milowat.Dve veci,ktoré jej žiwot naplnali....naplnali ju láskou a šťastím....Zrazu sa postawila z ošarpanej drewenej lawičky a kráčala dlhým chodníkom.Chodníkom okolo ktorého boli stromy.Stromy pokryte snehom a ligotajuce sa wločky padajuce z jasného neba.Kráčala pomaly s upriameným pohladom dopredu.Newedela prečo,ale na twári mala usmev.Wedela že jej šťastie sa nekončí..werila w lásku....werila,že wšetko v jej žiwote raz bude dobré a zažije strašne veľa chvíľ s ním.Priwelmi jej na nom záležalo a nemienila sa toho wzdať za žiadnu cenu.Swojho šťastia sa predsa člowek nikdy nesmie wzdavat

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
15matka14  29. 6. 2010 14:27
prečítala som prvý riadok a už som aj dočítala....
Napíš svoj komentár