Ako som tak hľadel na drevený obklad nad mojou hlavou, uvedomil som si, že mi niečo chýba. Niečo, čo nič iné nenahradí. Presne viem, čo to je. Teda pardon, kto to je a viem aj kde je. Býva v Košiciach. Poznali sme sa len dva dni a už sme si perfektne rozumeli. Koľko krát za život stretnete osobu, s ktorou prekecáte celú noc a ešte aj po nej by sa našli nejaké nenačaté témy? Škoda, že treba aj spať...S ňou by som sa dokázal rozprávať celý život. Pozerať sa, ako z jej úst vychádzajú slová, ako žmurká, či dýcha... Je jediná osoba, pri ktorej nemám potrebu kecať hoci aj úplné kraviny. Nemusím. Možno sa pri nej nenudím a zaujíma ma, čo rozpráva. Jasné, že ma to zaujíma aj pri ostatných, ale ona, ona je kráľovná. Je ako krásne červená ruža uprostred púšte, ktorá nahradila tú čiernu. Jediný svetlý bod v mojej temnej duši, jediný živý tvor vo svete mŕtvych. Jej krásne oči ma sprevádzajú každým snom a ja sa vtedy tak nerád budím... Nechcem od nej odísť, hoci to nie je reálne. Nie je to skutočný svet, no ona je v ňom skutočná. Nechcem žiť v sne, no chcem byť s ňou. Ešte, že zajtra idem do Košíc
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
držím palce s holkou