Muž a jabloň zakliata

Stojí jabloň kráska,
v lúčoch mesačných sa kúpe,
vietor sa s ňou láska,
listami jej húpe.

Kráča ku nej muž,
v ruke drží lano,
Smrť, ty vôkol neho krúž,
ty vždy mu povieš áno.

"Prajem dobrý večer
jabloni, ktorá dnes mi pomôže,
je mi milšia ako meče,
keď na svete nič nezmôžem."

"Prečos' taký zronený?
Prečo toľko smútku?
Veď si z lásky zrodený,
a ja sama v tomto kútku."

"Ty jabloň moja premilá,
láska nie je dobrá,
ona moje srdce skryla
a teraz som len žobrák.

Chcel som nájsť to srdce,
bolo to však neúspešné,
bez srdca aj duša mĺkvie,
náhle a tiež neútešne."

"Radšej lásku stratiť,
ako nikdy nepoznať,
radšej si ňou život skrátiť,
ako samote sa vyznávať."

"Ty nevieš, čo hovoríš,
láska mi je nemilá,
ty nemôžeš to hodnotiť,
mňa už stokrát zabila.

Mne už nič nezostalo,
iba démoni ma sprevádzajú,
som im ľahkým cieľom
keď smútok vo mne nachádzajú.

Nač' sa ďalej trápiť,
keď nikde nie som vítaný,
keď život ma chce iba mlátiť,
keď z pokoja som vyhnaný."

"Skús tomu dať ešte šancu,
ešte raz skús šťastie."
"Veď všetko nasvedčuje koncu,
Smrtka sa už na mne pasie."

Už počuť iba vrzgot lana
a tichý nárek ženy,
po živote zostane len rana,
keď všetko do záhuby miery.

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu