a deň je ešte v nedohľadne,
prepadám nočným morám,
hádam, ktorá stena na mňa spadne.
Chúlim sa sám v rohu izby,
mám pocit, že vzduch ma dusí,
nechápem však, prečo ma tak trýzni,
keď ubrániť sa nemôžem a nemôžem to ani skúsiť.
Smrť si na mňa kosu brúsi,
už upínam len oči do tmy,
moja duša sa ma pýta "kto si?",
ja bezpečnosti vzďaľujem sa míľovými krokmi.
Strácam sa vo vlastných predstavách,
nerozoznám reálne od sna,
som obeťou na cudzích popravách,
nemôžem sa dočkať bieleho dňa.
Zrazu vidím svetlo,
ruku, čo zaháňa démonov,
slzy mi schnú nad lícom,
napĺňa ma svojou láskou nádhernou.
On objíma ma nežne,
berie do svojho kráľovstva,
nedáva vôkol mňa mreže,
v Ňom niet kúska sebectva.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
tazkypavuk
11. 4.apríla 2008 20:47
tak ja to cítim presne opačne...nemôžem sa dočkať, kedy odíde biely deň...a nastane noc..ale pekné
Napíš svoj komentár