Riskujem rada. Milujem adrenalín. Ten pocit keď z vás tie hormóny priam vyskakujú.

Áno,to všetko bolo. Keď som mala asi 6 rokov.

Milovala som kolotoče, a ešte ako. Milovala som pocit,keď som cítila tlkot svojho srdca až kdesi v krku, keď som cítili,že nemôžem prehltnúť,lebo v krku som mala jednú veľkú hrču. Chcelo sa mi kričať. Od šťastia a vzrušenia.

Krásne časy dávno minulé. Chýbajú mi. Tak veľmi.

S pribúdajúcimi rokmi sa z človeka vytráca spontánnosť,už nekoná bezhlavo,impulzívne ako vtedy. Pozerá sa aj na dôsledky ,čo to za sebou zanechá,nepozerá sa iba na počiatočný efekt,koľko radosti to spôsobí. A myslíte si,že je to tak lepšie? Sme naozaj šťastnejší?

Bojíme sa riskovať. Nehovorím o automatových maniakoch,ktorým pomaly ale isto prirastajú ruky k tlačítkam,to nie. Mám na mysli,risk ako taký. V bežnom živote. Pri bežných rozhodnutiach.

Aspoň ja si pripadám ako z nejakej mexickej telenovely. Zaumienim si svoj cieľ,dokonca v neho uverím. Až tak,že sa bojím,čo príde potom. Neskôr.

Mužovi,ktorého nadovšetko milujem poviem veľké - NIE a potom,čo sa za ním zabuchnú,tie hnusné obrovské dvere,cítim pocit prázdnoty a obyčajné dvere sa stávajú pre mňa neprekonateľným múrom. Ako raz a navždy zničiť svoj strach. Strach zo strát.


No úprimne, pomienie sa niekedy?
Alebo je to nás vrodený "inštinkt" ,ktorý by nás mal chrániť?


Nech si na tieto otázky odpovieme akokoľvek, človek si MÁ dávať šance. A to vždy keď to ide. Na to pamätajme. Už nechcem byť tá,ktorá sa večne bojí. Večne myslí na to,čo bude dopredu.

Chcem byť dieťa,ktoré nasadne na bicykel a nechá sa "viesť".
Chcem mať znova v sebe ten detský "chtič".
Chcem si trebárs aj rozbiť koleno,no s úsmevom na tvári,že nabudúce už budem vedieť ako zabrzdiť.
Chcem byť tá,ktorá povie,že sa nebála nasadnúť na bycikel bez pomocných koliesok.
Áno,chcem byť tá,ktorá možno chvíľku bude plakať od bolesti,no okoloidúci mi utrie slzy a povie,že som si mohla rozbiť trebárs hlavu a nikdy sa nezobudiť,no tentokrát to schytalo len koleno.
Ak by som nikdy nenasadla na bicykel ,nikdy by som nepocítila,aký úžasný je pocit mať vietor vo vlasoch.
A ten chcem mať. Znova a znova.

Preto nedovoľte strachu zatemniť vám myšlienky. Nedovoľte svojmu druhému JA prekričať vaše túžby a sny,len preto,lebo ONO zjape,že to nedokážete.

Jasné,že to dokážete. To,čo chcete,proste o to - proste o reálne veci. Nech niesú vaše sny otázkou života a smrti...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
inversi  6. 3. 2012 10:59
prééésne tááák lebo život nie je o počte nadýchnutí, ale o chvíľach, ktoré nám dych berú. No a nejak tak sa treba v živote zariadiť
Napíš svoj komentár