Vždy, keď medzi mnou a priateľmi príde na tému ohľadom vzťahov, nemám k nej veľmi čo povedať. Spomeniem si ale na platonické lásky, na všetkých tých chlapcov a mužov, ktorých som potajme obdivovala. Nikdy ale o nich nerozprávam. Bojím sa, že by ma považovali za ešte väčšieho blázna, než som.
Neviem prečo som vždy videla zmysel v niečom tak nezmyselnom, ako sú platonické lásky. Možno preto, že sa mi páčil ten pocit, keď sa mi z niekoho podľamovali kolená. Keď mi jeden neúmyselný pohľad dokázal zlepšiť deň. Keď som vlastne celú strednú prežila len na základe platonickej lásky. Možno aj preto, že niekde v kútiku duše som stále dúfala, že to raz bude reálne. Alebo preto, že sa na tom nič nemohlo pokaziť? Že niet čistejšej lásky, ako tej platonickej? Toho človeka som si vždy dokázala zidealizovať v hlave presne podľa seba. Určite aj táto moja vlastnosť mala na tom zásluhu.
Bolo to tak krásne naivné. A vlastne aj je. Stále sa tejto mojej úchylke nedokážem ubrániť.
Niekedy si vravím, aké by to bolo nájsť človeka, ktorý by bol ako ja a nie len takého, ktorý sa to snaží pochopiť (čo si samozrejme cením) ale aj tak na mňa pozerá ako na blázna..
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár