A stalo sa, že pre veľké zástupy niektorí predáci a vedúci dielne prinútili Majstra zanechať prácu a odísť, pretože ľudí bolo toľko, že ani on, ani iní mechanici nemali kde opravovať autá. Majster teda odišiel na vidiek a ľudia ho nasledovali. Začali ho volať mesiášom, schopným robiť zázraky a pretože tomu veril, bolo to tak. Ak prišla búrka vo chvíli keď k nim hovoril, na hlavy poslucháčov nespadla jediná kvapka a posledný v dave ho počul tak jasne ako prvý, napriek bleskom a hromom na oblohe. A vždy k nim hovoril v podobenstvách. Hovoril im: "Každý z nás má v sebe moc prikloniť sa k zdraviu či chorobe , bohatstvu či chudobe, k slobode či otroctvu. My sami ich ovládame, nik iný." Prehovoril mlynár:" To sa ti ľahko povie, Majstre, ty máš nad sebou ochranu, ale my nie, ty sa nemusíš tak lopotiť ako my. My si musíme zarábať na živobytie na tomto svete."
A majster mu povedal: Bola raz jedna obec na dne veľkej krištáľovej rieky. Prúd vody plynul ticho nad všetkými-mladými aj starými, bohatými aj chudobnými, dobrými aj zlými, prúd išiel vlastnou cestou a poznal iba svoje krištáľové ja. Bytosti sa pevne držali na dne rieky, pretože lipnutie bolo ich spôsobom života a od narodenia sa všetci učili odolávať prúdu. Ale jedna bytosť nakoniec vyhlásila: Lipnutie ma už unavilo. Nevidím to síce na vlastné oči, no verím, že prúd vie kam ide. Nechám všetko tak a dovolím mu, aby ma odniesol nech ide kamkoľvek. Takáto pripútaná by som umrela od nudy! Ostatné bytosti sa smiali: "Bláznivá! Choď, a prúd, ktorý toľko vzývaš, ťa hodí o skalu a rozmliaždi. Zomrieš skôr ako od nudy!" Ale ona si ich nevšímala a odovzdala sa prúdu a prúd ju hneď hodil o skalu a rozmliaždil. Ale v okamihu, keď bytosť odmietla ďalej lipnúť na skale, prúd ju slobodnú vyzdvihol zo dna a viac ju neotĺkal ani jej neubližoval. A bytosti nižšie, ktoré ju nepoznali, zvolali: "pozrite zázrak! Bytosť ako my, a lieta! Veď je to mesiáš, ktorý nás všetkých spasí! " A bytosť unášaná prúdom povedala: "nie som mesiášom o nič viac ako vy sami. Rieka nás rada povznesie, ak nájdeme odvahu. Takáto cesta, toto dobrodružstvo je našou skutočnou prácou!"
"Spasiteľ!" ešte väčšmi kričali bytosti pevne lipnúce na skalách, a kým sa stihli obzrieť, zostali samy iba s legendami o Spasiteľovi."
A stalo sa, že davy zo dňa na deň rástli, tlačili sa bližšie k nemu rozhodnejšie ako prv. Majster videl, že ľudia ho nútia, aby ich bez oddychu liečil a vždy uspokojoval svojimi zázrakmi, aby sa namiesto nich učil a žil za nich ich životy, a v ten deň odišiel sám na vzdialený kopec a tam sa modlil. V srdi si vravel: "Nekonečné žiarivé bytie, ak je to aj tvoja vôľa, odním mi tento kalich, dovoľ mi zanechať túto nesplniteľnú úlohu. Nemôžem žiť život ani jednej inej duše, ale desaťtisíce volajú, aby som tak robil. Je mi ľúto, že som dopustil aby sa toto všetko stalo. Ak je to aj tvoja vôľa, dovoľ mi vrátiť sa k autám a nástrojom a dovoľ mi žiť, ako žijú iní ľudia."
Na vrchole hory prehovoril k nemu hlas, ani mužský ani ženský, ani silný, ani tichý, hlas nekonečne láskavý: "Staň sa nie moja, lež tvoja vôľa, pretože svoju vôľu ty považuješ za moju. Choď svojou vlastnou cestou ako iní ľudia a buď šťastný na zemi."
Pocítil veľkú úľavu, poďakoval a zišiel z vrcholu kopca, pohmkávajúc si pesničku mechanikov. A keď ho ľudia zasypali svojimi starosťami a dožadovali sa, aby sa za nich učil, aby ich neprestajne živil svojím porozumením a zabával zázrakmi, usmial sa na davy a povedal: "Odchádzam". Davy na chvíľu onemeli.
Pokračoval: "Ak človek povie Boh, že zo všetkého najväčšmi chce pomáhať trpiacim a že mu nezáleží na tom, čo ho to bude stáť, a Boh ho vypočuje a povie mu, čo musí urobiť, má sa potom človek riadiť slovami Boha?" "Pravdaže Majstre!" zakričali masy. "Má s radosťou znášať aj muky samého pekla, ak si to žiada Boh!"
"Bez ohľadu na to aké sú to muky, alebo aká ťažká je to úloha?" "Je cťou ak človeka obesia slávou, ak ho ukrižujú a upália ak si to Boh žiadal" odpovedali. "A čo by ste robili" spýtal sa Majster davov,"ak by vám Boh prikázal: KÝM BUDETE ŽIŤ, BUĎTE ŠŤASTNÍ NA ZEMI. Čo by ste robili?"
Davy stíchli, nijaký hlas, nijaký zvuk nebolo počuť na svahoch kopcov, nad údoliami, kde stáli. A Majster do toho ticha povedal: "Na ceste svojho života nájde každý poznanie, pre ktoré si vybral tento život. To som dnes pochopil a rozhodol som sa teraz vás opustiť, aby ste šli vlastnou cestou, ak dovolíte".
A sám sa pobral svojou cestou. Zanechal davy a vrátil sa do bežného sveta ľudí a strojov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
socrates
7. 3.marca 2012 07:44
(-:
Napíš svoj komentár