Máš mozog, no nedokážeš myslieť.
Máš oči, no i tak vidíš len temnotu.
Máš srdce, ale je ti na nič.
Nič necítiš. Si ako kus kameňa. Tvrdý, nemý, strohý, studený. Už aj ten posledný uhlík, ktorý ťa kedysi hrial, dotlel. Nosíš v očiach chlad. V duši prázdnota. To čo žilo dotĺklo.
Tak prichádzam. Beriem ten opustený, hranatý kamienok do ruky. Už sa viac nemusíš báť. Vdýchnem ti život. Pomaly ťa zohrievam. Oči opäť hľadia do svetla, srdce nesmelo ožíva.
Už viac nie si kameňom. Znovu sa učíš žiť naplno. Nebude to ľahké. Pokúsim sa dotiahnuť tvoju premenu do konca.
Tentoraz v pestrofarebného motýľa.
..rada by som to niekomu venovala, ale viem, že aj tak je to zbytočné..
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
wera55555
4. 6.júna 2011 23:03
pekné len by to nemuselo byť také smutné
Napíš svoj komentár