Potichučky schádzam dole, nezabudnem na to najpodstatnejšie náčinie, dám si ešte pred odchodom niečo ľahké aby som zatiaľ neumrela od hladu. Osvedčili sa banány.
Vonku je kosa, ako vždy v takúto sobotu. Hviezdy mi ešte stále robia spoločnosť, no čochvíľa začnú blednúť. Ranné ulice sú prázdne, pokojné. Stretnem zopäť ľudí.
Cesta mi trvá asi 15 minút a na jej konci ma čaká tá vysoká "chladnička" kam smerujem. Vchádzam zadným vchodom, spojovacia chodba je prázdna, no na moje počudovanie osvetlená. No tak predsa tu nie som sama. Ešte pár krokov a som pri hlavnej ploche, z ktorej sála zima, je však ešte neporušená, čaká na popísanie. "ešte chvíľu..vrátim sa"..žmurknem na ňu a vykračujem si po tribúnových schodoch. Na našej chodbe je ešte tma, ale keď prichádzam zaplní sa svetlom. Stláčam kľučku šatne no neotvorí sa a tak sa idem pokochať výhľadom z tribúny, kým niekto nepríde a neotvorí.
Po pár minútach už ale prichádza Slávka s kľúčami a
obe vojdeme dnu. Malá miestnosť nás privíta, svojou zvyčajnou zapratanosťou, nástenkou s dochádzkou a všelijakým tréningovým náčiním.
Ideme sa rozbehať, zohriať svaly, rozcvičiť telo, hlavu, končatiny. Medzi tým prichádzajú zaspatí oneskorenci medzi nimi aj Kika-naša trénerka. Prichádzajú aj Saška, šesťročná Lenka, vysmiata Ema-dieťa na baterky, Samo, Monika, Eliška. Kika vydáva príkazy ako zvyčajne: rozbehať, rozšvihať, 10 žabákov, 5 a 5 kanónov, 20 drepov, Ema o čo sa to pokúšaš..Eliška noha vyššie, Veronika koleno, Samo daj tie ruky poriadne a podobne. Potom ešte cvičíme kadetky, axle, výjazdy, libely, billmanky..proste všetko čo by sa mohlo hodiť. Kika pozrie na hodinky zavelí "obuť" a my sa fučiac presúvame do šatne, kde si každý obuje tie zvláštne topánky bielej farby s nožom na spodku a ostrými zubami v prednej časti. Beriem termosku, rukavice a bundu a obutá v chráničoch zchádzam z tribúny, pripravená popísať tú veľkú ľadovú tabuľu. Vyzujem chrániče, a idem. Kolečko, dve, tri..rozjazdiť sa musí každý. Po povinnej rozjazdke mi Kika dáva robiť kolo "vetvičiek" ako vždy, drepy, polcitróny, kolobežku, citróny vzad. Pri drepe sa ešte sem tam zdrúzgam ale už nie tak ako pred dvoma týždňami. Potom sa ma ujme trénerka Monika.
Opakujem, čo už viem. lastovičku, bocianika, prekladanie. Dnes sa ma pokúsi naučiť prvý dôležitý prvok- Valčíkovú trojku. Po 15-tom raze sa mi podarí urobiť niečo podobné. Monika sa prichádza uistiť či idem správne.."Veronika, veď to nie je valčíková trojka ale nájazd na Lutz!" lišiacky sa na ňu pozriem..nájazdy na skoky sa učia až po zvládnutí toho valčíkového čuda. Žeby som bola až taká dobrá? Nie, len sa mi to akosi podarilo..
Potom pokračujeme jednoduchými piruetami a výjazdmi a tu sa ocitám na ľade..čo už skúsime znova. Znovu padám, znovu vstávam, znovu skúšam..tu ale padá každý..obzriem sa okolo seba a keď vidím Elišku na zemi pousmejem sa..tak predsa len nepadám iba ja..
Potom si dávam voľné kolo, a sledujem ako jazdia ostatní. Sú skvelí a ja sa pýtam samej seba, kedy budem ako oni..bude to chcieť ešte veľa pádov. Na záver cvičíme brzdy, ktoré sa vždy zídu, otočky, tanečné vsuvky. Posledný kontakt s ľadovou plochou a nastupuje rollba, ktorá tú lesklú tabuľu opäť vyhladí..je pripravená byť popísaná odznova.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pyro666
14. 12.decembra 2011 21:57
fuha, ak to je reálne, tak ti závidím a najme ťa obdivujem, ja mam problém ostať na ľade aspoň stáť
Napíš svoj komentár