..letné podvečery bývali na sídlisku plné ustráchaných a niekedy mierne vytočených rodičov, ktorí hľadali a zvolávali svoje zatúlané ratolesti. Noci boli zväčša pokojné a až na autá a vietor opierajúci sa do okien, boli ulice sídliska celkom tiché.
Nie, tak ja som určite nebola jedno z tých sídliskových detí. Aj keď tie mali (a dodnes určite tiež majú) úžasné dobrodružné zážitky zo svojich potuliek, za dverami nášho bytu sa veru diali iné dobrodružstvá. Môj starší a brat a ja sme nevideli zábavu v účelnom kazení a demolovaní všetkého, čo stálo v ceste. My sme sa k rozbitým veciam, potrhanému oblečeniu a rôznym úrazom dostávali skôr vedecko-náučnou formou aj to len vo výnimočných prípadoch.
Vždy som bola tá, ktorá realizovala náročné operácie zlomenín a iných fraktúr, pričom obeťami boli vždy moje plyšové zvieratká. Každé z nich malo zavedenú svoju zdravotnú kartu z popisom prekonaných chorôb, svoj preukaz poistenca a obojok s príveskom.
Bábiky by ste u mňa asi ťažko hľadali. Ach áno bola tu jedna nekompletná iba s trupom a rukami a ďalšia, ktorej odpadávala hlava (jej hlavu som používala iba ako nádobku na vodu).
Tiež som bola tá, ktorá svojich zverencov učila písať diktáty, zakladala triedne knihy, písala ospravedlnenky skúšala z vymyslených dlhočizných rovníc.
Neskôr som spolu bratom založila firmu. Volala sa K.G.R.V pričom som v nej pracovala ako sekretárka a držiteľka knihy sťažností v ktorej sa raz objavila napríklad aj takáto veta: "pracovníci prevádzky nevedeli čo je to cokel!"
Brat tak isto na mne prevádzal rôzne iné výskumy. Ako dlho vydržím byť točená v kresle kým mi nepríde zle a podobne. Inokedy ma pripútal rôznymi šnúrami a šnúrkami o stoličku a ja som sa mala tváriť ako rukojemník.
Pamätám si, keď ma raz dedko zobral do práce a ja som mu v kancelárii pokreslila papiere s krkolomnými výpočtami a objednávkami..Veď ten papier bol taký nudný a bez farieb! Potrebovalo to predsa oživiť. Môj dedko to ale nebral ako nudný papier s priestorom na kreslenie a odvtedy ma už do svojho kresla v kancelárii nikdy neposadil.
Ešte predtým ako som nastúpila do školy, som dokonale ovládala písanie všetkých písmen abecedy. Po večeroch som totiž opisovala písmenká z bratovho šlabikára a raz nastal deň, keď som proste opísala všetko a dokončila tak svoju verziu tejto vtedy pre mňa úžasnej knižky. Hmm..no aj s takýmto sklamaním som sa musela po čase vyrovnať..
Nástup do školy pre mňa znamenal začiatok novej éry. Po troch rokoch o mne učitelia hovorili ako o nadanom a talentovanom dieťati, ktorého zošity nepatria do zberu papiera ale do výstavnej vytríny. Dalo sa povedať, že som bola dobrá vlastne vo všetkom. Pekne som kreslila, recitovala ( s tým ma otravovali v jednom kuse) spievala..naši ma prihlásili na LDO (literárno-dramatický odbor).. V šiestich rokoch som prvý krát vystupovala v našom divadle v meste, kde som si zahrala svoju v živote prvú rolu a dokonca som mala aj text..(bola som snežienka a potom snehová vločka).
Potom sa to začalo mierne kaziť. Nastúpila som do novej školy na osemročné gymnázium. LDO ma prestávalo baviť a postupne to prechádzalo až k nenávisti. Neznášala som keď mi niekto diktoval čo mám robiť, čo povedať..nemám to rada dodnes. Akékoľvek obmedzovanie beriem ako zabitie jednej maličkej časti duše, ktorá potom dorastá len veľmi pomaly. V tomto období si ma ale našlo niečo iné a to láska k zvieratám, keď som našich donútila doniesť si domov našu prvú mačku. Takmer ihneď som prepadla chovateľskej mánii a doteraz som zarytý mačkár.
V divadle som hrala 8 rokov. A mám dosť. Síce som si zahrala veľa pekných rolí vrátane hlavnej postavy (bola som Gerda v hre Snehová Kráľovná) musela som sa premáhať. Nedokázala som už počúvať ďalšie diktácie..chcela som veci robiť po svojom.
A tak som aj urobila. Dokončila som prvý stupeň ZUŠ a na druhý som už nešla. Mohla by som pokojne pokračovať.
----------------------------------
To všetko je už minulosťou. Aj to sídlisko na ktorom som vyrástla. Presťahovali sme sa. Už viac nie som tým nadaným, výnimočným dieťaťom. Zmenila som sa. Poviete si-samozrejme...veď to prichádza vekom.
Nie..ja svojim deťom nedovolím zahodiť detskú nevinnosť a bezprostrednosť. Nebudem potláčať ich maliarske výkony v mojej kancelárii..nebudem sa pozerať ako ich nútia robiť to, čo nechcú.
Darujem im voľnosť. A fantáziu. Presne tú, ktorú sa snažím v sebe opäť obnoviť do pôvodného stavu.
Raz mi niekto povedal: "Si tak nádherne zvláštna.." Áno som. Jadro je nemenné. Jadro zostáva. Všetko sa môže zmeniť, no podstata zostáva. Tá, ktorá ma nútila prevádzať operácie fraktúr keď som mala 5..
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
otazka je-povedala si im to niekedy? teda to, ze nechces hrat v divadle, ze chces ine veci?
3
samozrejme, že som im to povedala..vedeli to..spočiatku ma to bavilo..potom som ale zistila, že to nie je cesta, ktorou chcem kráčať..
4
hmm práve som si prečítala tvoj blog a chcela by som ti k nemu povedať: je to nádherný blog,tak ako tvoje ostatné blogy...neviem kam na to chodíš ale páči sa mi to..aj keď mám jednu pripomienku k predposlednému odtavcu-píšeš že svojim deťom nedovolíš zahodiť detskú nevinnosť a bezprostrednosť,nebudeš potláčať ich maliarske výkony vo svojej kancelárií...ale to hovoríš teraz,predstav si ako by si sa cítila na mieste svojho dedka-naháňajú ťa v práci,a keď niečo konečne dokončíš,dieťa ti to zničí.nebudeš sa pozerať ako ich niekto do niečoho núti.chceš im darovať voľnosť,fantáziu.je to pekná myšlienka ale čo z nich potom vyrastie? vyrastú z nich spratkovia čo nič nerešpektujú,ešte horší ako súčastná generácia detí. a po čase stratia úctu aj voči tebe samej...toľko k tomuto blogu...
/úplne chápem ak sa rozhodneš tento koment odtiaľto vymazať/
/úplne chápem ak sa rozhodneš tento koment odtiaľto vymazať/
5
@janehoda ďakujem za tvoj koment.. pri výchove svojich detí budem určite hľadať potrebnú rovnováhu, ktorá sa v dnešnej dobe hľadá len veľmi ťažko.. neboj sa nebudú z nich spratkovia
Napíš svoj komentár
Ak sa mýlim, tak sa ospravedlňujem Možno som len zle prijala informáciu z blogu.