Bezprizorne sa prechádzam krajinou, šiel som poľom, celými ľanmi pšeničných klasov, ktoré mi svojimi steblami hladili stehná.
Kam som sa len pozrel bolo vidieť len pšenicu, kde tu pretkanú divím makom, pšenicu ako sa kymáca v rytme vetra...
Vlasy mi poletovali pomedzi oči...
Začul som tichý hlások, detský plač ako sa ku mne pomaly približuje.
Spravil som ešte pár krokov a potom prudko otočil hlavou, obzrel som sa, za mnou však nebolo nič... len pšenica....pri pohľade pred seba som uvidel dom.
„Ten tam predsa nebol! “
Vstúpil som na vyšliapaný chodník, ktorý bol lemovaný topoľovou alejou..
Holuby sediace na stromoch sa rozleteli a vietor zosilnel. Tmavé vlasy mi viali pred očami...
Kútikom oka som sledoval holuby ako si znovu posadali na vzdialenejšie stromy sedia na vrcholkoch a čakajú čo sa bude diať..."Heš! leťte mizeri! kšááá! " zohol som sa, aby som zo zeme zodvihol kameň.
Lístie stromu sa rozletelo a vietor ho unášal preč.Holuby vzlietli a sadli si o pár metrov ďalej.
Vzlyky ma vyrušili, odreagoval som sa od holubov a rozbehol smerom k verande.
Pod topoľom sedelo malé dievčatko, chúďa celé bolo poráňané to museli byť tie holuby!
Po tvári jej stekala krv. Odhrnul som misku s prosom a prisadol si k nej.
Bolo počuť hlasitý vrzgot verandy. Akýsi muž vo flanelovej košeli s dlhými tmavými vlasmi vošiel do domu, jeho postava mi bola povedomá.
Vietor sa utíšil.
"Neplač dievčatko to bude dobré." Pomalým tempom som jej hladil zlaté vlásky, utišoval som ju. Neúspešne. Neprestávala plakať. "Pšššš tíško, neplač moja to bude dobré, no tak." Snažil som sa, skutočné som sa snažil ale ona stále plakala! Ja som sa tak snažil ale ona neprestávala! ! Revala stále viac a viac! "Prestaň revať, nerev! DRZ UZ HUBU! ! " posotil som ju "NEREV! "
čím viac som sa snažil o to viac revala! Ja som chcel len pomôcť, chcel som, aby neplakala, aby už konečne nebola smutná! Nevydržal som to a udrel ju...
Hlava narazila na roh schodiska...
...holuby sa rozleteli...
"Neplač, vidíš už je to dobré pššššš..."
Držal som ju za ruku a ona len ticho ležala povedľa mňa, už nevidala ani hlások.
Vystúpal som po schodisku, dvere verandy hlasito zavŕzgali, umyl som sa a zakrvavenú flanelovú košeľu som prehodil cez stoličku...
Za necelú hodinu som bol s prácou hotový. Rýľ som odložil do priľahlej šopy.
...Začalo sa stmievať...
Bezvládne telo som vložil do vyhĺbenej jamy...
„...zdravas Mária milosti plná, posväť sa meno tvoje pán s tebou...teraz i v hodinu smrti našej amen... “ Po tom čo sa zotmelo som Bibliu položil na jej hruď. Prikryl som ju hlinou a pripravil na večný odpočinok...
„Zbohom dievčatko! “
Dopovedal som len čo posledná lopata zeminy dopadla na miesto jej hrobu. Bola krásna tichá noc, bezvetrie, mesiac práve v splne...
Vchádzam do zatuchnutého domu, otváram masívne dvere spálne ktoré pôsobivo zvrzgali.
Bola v nej drevená manželská posteľ oproti ktorej sa rozprestieral obraz. Bol v ňom osamotený dom, dom uprostred poľa.
Okraje mu lemovala topoľová alej...
Pod topoľom kúsok pri verande, hralo sa malé dievčatko.
Triedilo proso, kŕmilo holuby....
Pod váhou môjho tela posteľ pôsobivo zavŕzgala, nemohol zaspať. Myseľ som si nedokázal oslobodiť od hrôz čo sa udiali...
Únava však bola mocnejšia a začal som sa oddávať spánku, kútikom oka som ešte uvidel odraz mesiaca ktorý sa odrážal od sklenenej tabule obrazu na stene predomnou ...
Privrel som viečka, telo schladlo a srdce spomalilo, spím...
predvesť-(pad)-sučastnosť-pád
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
neoli
29. 8.augusta 2008 09:50
uh, tak to je dobre psycho... zozaciatku mi to pripadalo, akoby si opisoval nejaky svoj sen. Nuz, co sa tyka stylu, si na dobrej ceste, len tak dalej Jedine, co mi vadilo, bol nedostatok ciarok (alias male pravopisne chyby). Cize nic strasne. Dufam, ze budes pisat dalej
Napíš svoj komentár