NaiXus1

Pozeral som sa jej priamo do očí, jej zelene očí doplnali tmavé kučery linuce sa cez plecia. Stáli sme tam, pozerali sa na seba bez toho aby sme vedeli kto je kto a čo je zač... Neskutočne ma bolela hlava, všade bol hluk vreštiacich sirén. Mal som pociť ako by som ju odniekial poznal, čo poznal ako keby som ju poznal celý život a pri tom som jej nevedel prísť na meno. Nepoznal som ju vidím ju po prvý krát a zarazene si dívame do očí a v hlave otázka ,čo sa to sakra vlastne stalo?
„Ahoj, voláš sa?“ nesmelo som sa spýtal.
„Ja som ...eghhh.. neviem, počkaj! No, neviem“
„čo nevieš ako sa voláš? J nerob drahoty! Ja sa volám Gr.. G..no sakra!“
„Voláš sa Anri! Máš to tu aha“ prstom mi namierila na hrud k vysačke pripnutej na plášti “Ing. Anri Glauder““ pozerám sa na plášť, na vysačku a naozaj sa volám Anri, ale preco som si to nepametal? Senilný ešte niesom mal by som si pametať aspon ako sa volám! Ale nie neni to tam hlbim v pameti a nič. Kde to vlastne som a prečo mám na sebe plásť s menom ktoré mi je cudzie.
Neviem kto som, neviem čo som... ako by mi niekto vygumoval mozog!
„Prečo si nič nepametám? Dokonca ani na vlastne meno som si nespomenul čo sa to tu stalo? Prečo hučia tie sirény ?čo somnou chceš? Prečo mám bieli plásť a kde to v riti som?!“
„To, to ja neviem“ zatial čo tápala v pameti som sa rychlo rozhliadol okolo seba
Lesklá chromovaná chodba, po kraji bieli pás svetla zahlcujuci okolie, pri strope blikala cervená a striedala sa s svetlom z pásu, sirény mi znemožnovali rozmýšlať nad skutočnosťami a nehodlal som čakať kým ma dostanú. Pozrel som sa na nu, vypadala ešte viac zmetene ako som bol zmetený ja, stále rozmýšlala nad mojou seriou otázok a tápala v pameti. Ona v tom nejde, nemá s tym určite nič spoločne však nevie ani len ako sa volá. Sme na jednej lodi...
Chytil som ju za ruku zo slovami „Ideme!“ a ani sa nestihla opýtať kam.. aj tak som to nevedel.
Na konci chodby svietila červená šípka rozbehol som sa za nou držiac ju za ruku, rychlo som zahol do lava, bola tam dalsia chodba vpravo a zopár schodov , bolo počuť ako sa niekto približuje, šípka predomnov ukazovala rovno vybehli sme po schodoch.. prešli sme cez stenu z modreho luču vo vzduchu sa zjavovali symboli pozrel som sa jej do očí sposobom a čo teraz? Niekto vošiel do choby vrazil som do ovladacieho panelu, zacali sme sa posuvať smerom dole.
Stena z svetla zmyzla. Vystupili sme. Na konci krátkej chodby stoja mohutne dvere, boli urcite od niakeho krytu. V akej riti som sa to ocitol!
Prekrocil som luč svetla a znovu as ozvali sirény ktore tu dole nebolo predtým vobec pocuť. Hluk bol ohlucujuci a telo mi hovorilo aby som odtialto rychlo zmyzol, nechcel som bol som zvedaví čo je za dvermi. Krok vpred, potom druhy a ešte jeden a telo mi vypovedalo službu, nedokázal som sa pohnuť už ani o krok bližšie otočil som sa smerom k portu a beznádejne sa zahladel do jej očí čo teraz.
_____________________________________________________________________
No dobre a sme doma , no zatial by aj stačilo aj tak musím domyslieť čo a ako... ja viem že to je nedokončené, a v škole mi tlčú do hlavy že najhoršia práca je nedokončena práca! ale pre mna to je hobby! takže smola...

 Napínavý príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu