Bolo to pár dní "po tom" atmosféra bola sýto fialova, nevedel som čo sa udialo ani čo bude potom mal som strach, a potreboval som sa niako dostať von z okna som len sledoval výhlad na panenskú divočinu z tej výšky sa zdalo všetko také malé a zranitelné. A pri tom tým malým a ešte väčšmi zranitelným som bol ja sám, bolo to tam nebezpečné a tak tiež to je aj teraz ale Eliss si to nechcela nechať vyhovoriť, presviečal som ju, prosil, vravel som jej ako tesne som unikol pred smrtou a rýchlo sa vrátil do GLenu, do nášho mesta. Teraz už viem čo s toho som mal vynechať, ona totiž nikdy nepočula štebot vtákov, šuštanie listov a necítila jemný vánok ako sa jej prehrabáva vo vlasoch ani nemala možnosť len tak si lahnúť do vysokej trávi sledovať mesiac na fialovom nebi a všetko len tak hodiť za hlavu..
"Anri! kde si?"
"Som za tebou miláčik" Stále som ju držal za ruku a stál za ňou, od vzrušenia si toho asi ani nevšimla.
Rozbehli sme sa smerom rovno od GLenu. Pod nohami som cítil len mekú trávu ako sa uhýba pred nohami, stále som ju držal.Bola kúsok predomnou v podstate ma ťahala a ja som sa nechal, boli sme šťastný.
Od západnej veže mesta odkial sme vyšli sa ťahala dlhá lúka, lemovali ju skali a kde to bol niaky ten zhlúčik stromov, vedla jedneho sme si sadli do trávi. Opreli sme sa chrbtami o seba a rozmýšlali či sa aj ten druhý usmieva...
Hej, ano usmievala sa! ja som ju videl ako pootočila hlavu a ked som ju otočil aj ja tak sa rychlo dala naspeť, akože nič!
Neviem prečo sme sem nešli už dávno, no dobre teda viem ale..
"Je tu krásne" otočila sa, už ako naozaj a zvalila ma na zem.. potvora. Lahla si na mňa a jej vlasy mi tienili na fialovkastú oblohu, provokačne som ju odsunul a hladel jej do očí.
"Milujem ťa zlatko" potichu som vyslovil aby to bola počula len ona, vlastne bolo to jedno miloval som ju a chcel som aby to bol vedel celý svet!
"Aj ja teba"
A potom som ju pobozkal.
_____________________________________________________________________
Len tak sme ležali v tráve, osamote, len ja a on.Cítila som ako Anriho ruka hladá tu moju, pošteklil ma na stehne a chytil za ruku. Uprimne mi hladel do očí, miloval ma a vlastne.. aj ja jeho, vždy ku mne bol strašne milí.Ale ano, hej milujem ho, viem to!
Tien koruny zhlúčku stromov nám tvoril tieň a mohli sme pozerať na oblohu, bolo vidieť Eyros so svojim rudo červeným zafarbením ako keby sa bol hanbil, možno ho štvalo že druhý mesiac NaiXusu Doray bol skoro dva-krát väčší ako bol on sám.Ale Eyros som mala vždičky račej, bolo na nom vidieť že je živší ale kvoli láve sa na nom žiť určite nedalo, zato v záznamoch pochádzajúcich určite ešte z doby "pred tým" bolo že na Doraye sú ludia, ale ja tomu neverím však ako by sa tam mohli dostať? však to je sprostosť.. aj tak je to len kus chladnej skaly ktorú z GLenu nikdy poriadne nevidno lebo je vtedy noc.
-Rudý Eyros plal po oblohe...
Je tu tak krásne take ticho a pokoj, nie jak v parku tam sa vždy našiel niekto kto ten pokoj prekazil. Tu bol klud, odišli sme hodný kus od GLenu a bolo vidieť jeho siluetu, dve obrie veže na vrchu prepojene parkom, domov pre milion ludí, môj domov. Ktovie či v iných mestách chodia von.. nikdy som v žiadnom inom nebola, Anrimu sa ale podarilo s niektorými nadviazať spojenie a niečo sa o nich dozvedieť. Kto vie či v iných mestách chodia ludia von..
Sú tomu už takmer tri roky čo bol Anri po prvý krát vonku pamätám si jeho vyraz tváre, to zdesenie, ked mi to hovoril mal v očiach takmer slzy. Podarilo sa mu nájsť "východoví dvere", bolo to ešte v časoch chvýlu "po tom" ked sme Glen ešte ani poriadne nepoznali.
Skupina nás sa vtedy uchýlila v sektore D38, Anri s Togom šli pohladať dalších ludí, prešli zopár poschodí a Anri sa mu stratil, ked sa Togo vrátil bol prekvapený, že tam Anri nebol.
Blázon, nastúpil do výťahu a spostil sa dole k červeným dveriam, myslel si, že sa tento krát cez ne dostane, musel byť strašne nasrdený ked si znovu raz dokázal opak.. cez silové pole sa prebehnúť nedá, ale on je príliš tvrdohlavý na to, aby to pochopil.
Od zúrivosti rozmlátil miestnosť na prvom nadzemnom podlaží.
Stôl preletel oknom a mne povedal, že našiel dvere .
Obloha musela byť o niečo tmavšia akou je dnes, fialový nádych sa časom vytráca, škoda.
Zoskočil dole na rozbitý stôl, ešte predtým si na trám priviazal záves k oknu je to cez tri metre...
Sedel v tráve opieral sa o stenu a rozmýšľal nad životom, bolo to zložité nevedeli sme čo sa stalo, odkázaný sami na seba cítila som sa ako obet sprisahania, ako laboratorna myš s vedomím, že ma niekto sleduje a tento pocit som určite nemala sama. A možno nás skutočne niekto sleduje zabáva sa na nás a zapisuje si poznámky do notesu ale my sme aj cez to museli ísť dalej nebolo iné východisko bud žiť alebo zomrieť a s odstupom času cítim, že je to o niečom inom.
Z melancholickej pozy opierajúc sa o stenu glenu ho vytrhlo silnejúci vietor, bolo počuť jeho tiché svišťanie, zodvihol hlavu a v dialke videl šelmu bežiacu k nemu, čierna hriva viala v stále silnejúcom vetre, ohnivé nohy zapalovali pôdu pod nimi a menili ju na popol...
A on len sedel, omráčený, takmer neschopný pohybu, pár metrov pred ním zastala, navzájom si niekoľko sekúnd pozerali do očí až ho niečo vytrhlo z tranzu.
Spametal sa, skočil na bordel ktorý mal kedysi tú česť hovoriť si kancelársky stôl a vyliezol po závese, ešte posledný krát sa pozrel z okna pred tým ako k nemu prisunul skriňu, oprel sa o nu a srdce mu bilo ako o život.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
4
Toto si sem pridal? A potom, ze preco to neviem najst Cita sa to hltavo, je to pútavé a zakomponoval si do toho nieco poetické...tá obloha.. Prosím ťa, píš ďalej a ešte, ešte...
Zaujímavé, že máš úplne svojský štýl, myslím, že by som ťa spoznala podla písania
A prečo také krátke? no dobre, už som ticho
Zaujímavé, že máš úplne svojský štýl, myslím, že by som ťa spoznala podla písania
A prečo také krátke? no dobre, už som ticho
Napíš svoj komentár
Anri je dobre men