„Konečne vyšli von“ šeptom poviem práve vo chvíli keď skupina vojakov vyšla z jedného vojenského stanu a v rukách vlečú bezvládne telo. Nemusím ho ani vidieť aby som zistil že je to náš kapitán Rodgers Adamson ktorého zajali vietnamský vojaci počas našej misie vo Vietname . Len a len kvôli nemu sme práve tu. Naša skupina bola práve v boji proti Vietnamcom v strede ostrova .Kapitán sa obetoval aby nás zachránil no nestihol nás dobehnúť. Jeho vojenské šaty boli nahradené károvanou košeľou ,no i tá bola presiakla krvou. „Určite ho museli bičovať“ pomyslím si a nemo pozerám na rany na jeho chrbte. No v tom vyšila zo stanu ďalšia skupina zo zakrvaveným telom. Toho druhého som nepoznal ale tušil som že nie je z našej čaty. Pomaly ich viedli k malej rybárskej dedine ktorá po dňoch bombardovania vyzerala ako tlejúce drevo. Odvšadiaľ sa vznášal hustý dym ktorý sa miesil zo zápachom mŕtvych vojakov. Keďže nebolo kam zaviedli ich na piesočnú pláž a pripravovali sa na popravu väzňov. Čakali sme na vhodnú príležitosť kedy zaútočiť. No v tom prišiel chlap vysoký skoro dva metre. Vrhol nenávistný pohľad na kapitána. V ruke zvieral revolver a pripravoval sa na popravu. Nebol čas na vymýšľanie plánu. Zavelil som útok. Z mojej zbrane zaznel výstrel .Guľka preletela hlavou toho chlapa ktorý len padol na zem v kaluži krvi. Potom sme zamierili na ostatných no tí v strachu pred ich blížiacou smrťou zložili zbrane a ľahli si na zem .Každého z nich sme poviazali lianami ktoré nebolo ťažké nájsť. Pozriem na bezvládne telo skoro dvojmetrového chlapa ,pomyslím na jeho život ,či mal rodinu, deti. Potom zazriem jeho vojenské hodnotenie. Bol to generál, „asi preto sa tak rýchlo vzdali“ pomyslím si. Zoberiem revolver ktorý je stále nabitý. V tej chvíli si všimnem kapitána ako sa zhovára s neznámym chlapom , potom sa otočí k nám a povie: „chlapi toto je kapitán John Dover . Jeho skupina tu bola už pred nami no zostal len on. Ostatných umučili a potom popravili. Podelil sa s nami i o cennú informáciu Americká vláda netušila že nejaká skupina prežije a preto chce celý ostrov zbombardovať o dnes i presne o dvadsiatej tretej hodine. Museli sme vymyslieť ako sa odtiaľ dostať. Niekoho napadlo ukryť sa v jungli no hneď to prehodnotil. „Mám to!! Odniekiaľ tie bombardéri musia priletieť. Musíme im zavolať o pozíciu. K lodi doplávame na člne veď sme predsa v rybárskej dedine.“ „Jediná vysielačka je na konci dediny v betónovom bunkri“ skonštatoval kapitán John Dover .Najbližšiu polhodinu sme dohadovali plán . O ôsmej ráno sme mali vyraziť pretože sme predpokladali že väčšina z Vietnamcov bude späť. Mýlili sme sa. Nasledujúce dve hodiny boli plné krviprelievania a výbuchov. Stratili sme dvoch mužov . Podporučíka Majersa ktorého roztrhala nášľapná mína a poručíka Frederika ktorého zostrelil sniper . Najťažšie bolo dobiť budovu z vysielačkou bol to bunker ktorý mal dva metre do výšky a skoro desať metrov do hĺbky. Vnútri bolo skoro štyridsať vojakov. Granát polovicu z nich zabil a polovicu z nich odhodil k stene. Všetkých ktorý prežili sme navždy umlčali. Kapitán s pomocou Johna našiel vysielačku a o chvíľu sme mali presnú polohu lode. Mali sme už len hodinu kým sa tu nedostavia bombardéry. Zdalo sa nám že to stihneme, ale boli sme tak vyčerpaný že sme z bunkru vyliezali skoro polhodinu k lodiam to trvalo dvadsať minút keď sme sa všetci dostali do drevených lodí s motorom na konci v diaľkach bolo počuť zvuky vrčiacich motorov. Asi dvadsať metrov od ostrova sme videli horiace palmy, kričiacich Vietnamcov ktorý sa pokúšali zachrániť si život, ich lietajúce telá ktoré sa na zem nedostali už v celku. Bol to strašný pohľad. Ale bol som rád že som to prežil.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
