Boli chladné jesenné dni, chýlilo sa ku zime. Sivé nebo obklopovalo zem a okolo ľudí sa rozplývala jemná hmla. Smutné tváre ľudí ma pomaly privádzali do depresie, pokúšal somsa usmiať no nevraživé pohľady vo mne ubíjali aj tu poslednú trochu radosti. Ako som kráčal, chladný vietor sa ma akoby snažil vrátiť späť odkiaľ prichádzam, čím viac som sa mu vzpieral, tým silnejšie fúkal. Zrazu akoby sa vzdal, vietor utíchol, avšak tváre ľudí zostali nemenné. Zamyslel som sa nad tým čo bude dnes, čo bude zajtra, na minulosť som chcel zabudnúť, pretože na to čo som robil niesom a nikdy nebudem hrdý. Urobil som toľko zlých vecí, že do konca života to nemôžem napraviť. Ešte viac som sa zachmúril, z očí mi začali tiecť slzy, nevinné kvapky, ktoré pomaly umývali moju dušu od hriechov. Dúfal som v nový začiatok, druhú šancu, no vedel som, že ju nikdy nedostanem. Sám seba som sa opýtal; „Prečo?“, no bol to skôr zúfalý výkrik ako otázka. Ľudia sa za mnou začali otáčať a dívali sa na mňa ako na blázna. Pomyslel som si, nech si myslia čo chcú, nebudem sa im prispôsobovať, veď ja musím žiť celý život sám so sebou a nie s nimi. Už raz mi život zničili, nenechám sa viac nimi ovládať. Neskoro som zistil, že ja platim za svoje činy a nie oni. Zastavil som sa, stál som pred kostolom a hoci v Boha neverím rozhodol som sa vstúpiť. Pohľad na Ježiša na kríži vo mne vyvolal skľúčené pocity. Pomaly som si sadol do poslednej lavice, bola prázdna, čo vo mne vyvolalo ešte väčší pocit samoty.V prívale myšlienok som si nevšimol, že si niekto prisadol. Začul som príjemný hlások, nenásilne z neho sálala radosť vraviac; „Ahoj.“ Reflexívne som odpovedal, otočil som hlavou smerom odkiaľ pozdrav prišiel. Na perách sa jej rozplýval krásny úsmev a oči jej žiarili, nemohol som od nej odtrhnúť zrak. Všetky zlé myšlienky sa rozplynuli. „Prečo sa na mňa tak dívaš?“ spýtala sa šeptom no jej krásny hlas sa rozoznieval kostolom. „Lebo si krásna.“ povedal som nahlas. Ľudia sa obzerali, výhražným pohľadom naznačovali aby som stíchol. „Si nádherná.“ povedal som ešte hlasnejšie a ignoroval som ľudí. Keď som dopovedal uhla pohľadom a začervenala sa. Bola ešte krajšia keď sa hanbila. Ešte chvílu sme sa rozprávali. Potom odišla. Pri odchode keď sa zohýnala, aby si kľakla, žmurkla na mňa a jemne sa usmiala. Nikdy viac som ju nevidel. Chvíľu som ešte sedel v kostole a díval sa na drevený oltár. Rozmýšľal som o všetkom čo sa mi stalo v živote no napovrch vychádzali len radostné spomienky, bola ako anjel, ktorý priniesol do môjho života radosť.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
vzdy ma potesi ked tu niekto napise aj nieco pekne a vkusne