Viem, a predsa mám stovky otázok.

Bola hlboká noc, pouličné lampy nezmyselne osvetľovali žltým svetlom úseky chodníka, po ktorom som kráčal iba ja. Mesiac, ktorý bol práve v splne ožaroval celú oblohu a hviezdy zakrýval nános exhalátov v ovzduší. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu tabaku, bol vlhký ako po daždi ale príjemný. Jemný vánok sa prebíjal pomedzi koruny obrovských starých stromov, ktoré kedysi tvorili hustý les. Pri pomyslení na to ako tento les vyrúbali len kôli pár vilám pre zbohatlíkov, vilám tvoriacim domovy ľudí, ktorí zbohatli na úkor iných, znenávidel som celú spoločnosť. Prečo sú ľudia takí sebeckí? Prečo ničia tento svet a tvrdia pri tom, že sú najinteligentnejšími tvormi na celej tejto planéte? Zamračil som sa a pridal do kroku. Prečo? – opäť ma prepadla tá myšlienka. Veď červy sú oveľa inteligentnejšie. Hrabú si stále na svojom a nič ich nezaujíma. Neubližujú, práve naopak, ich nevedomosť pomáha. Kypria pôdu a nemajú žiadne problémy. Celý život strávia v zemi a aj po smrti sú pre ňu nápomocní, ich malé telíčka pomaly zhnijú a vytvoria živnú pôdu pre rastliny. A čo ľudia? Namiesto toho aby pomáhali ďalšiemu životu nechávajú sa spáliť a rozsypať na miesta, ktoré mali najradšej. Na miesta kde ich vlastne nikto nechce, kde ich popol pozametajú a úmyselne alebo neúmyselne ich vysypú do smetia. Načo je dobrý takýto život, ktorý ani po smrti nevie pomôcť. Vraj sme ľudia, ale je nám to ku niečomu dobré keď sa tak nesprávame? Tak usilovne hľadáme zmysel života, že prehliadame detaily, ktoré vlastne náš život tvoria. Ktoré ho obohacujú, robia príjemnejším a znesiteľnejším. Srdia týchto ľudí sa skrývajú pod nánosom žuly, tvoria si obranné hradby pretože sa boja sklamania. Zatvárajú sa do kláštorov a tvrdia, že to robia z lásky k Bohu, lenže väčšina z nich to robí iba zo strachu, zo strachu pred ľuďmi, zo strachu pred sebou samým. Čoho sa bojím ja? Snáď sklamania? Možno ani nie veď už som natoľko voči všetkému apatický, že snáď už ani nemôžem byť sklamaný. Tak bolesti? Ani tej nie veď fyzickú zvládam dokonale a psychickú síce nedokážem ovládať ale som natoľko zničený, že ju nedokážem ani vnímať. A vnímať toho nedokážem viac, lásku, ktorá mi je dávaná, nenávisť, ktorá je voči mne cítená a vyzdvihovaná občas až do extrémov. Tak veľmi sa zaoberám sám sebou, že nedokážem vnímať ani tie najdôležitejšie fakty. Samým sebou. Toto slovné spojenie ma ničí. Nenávidím sa, to preto sa uzatváram do svojich útrob. Nenávidím sa pretože som egoistický, egocentrický, pretože som. Ja, ja, ja a ešte raz ja. Občas sa od seba nedokážem odpútať ani keď chcem. Všetko je so mnou nejako prepojené ak aj nie, moje podvedomie si nejaké to prepojenie vytvorí. Ako som už spomenul, nenávidím sa a kôli tomu nenávidím ľudí. Nemám ich rád pretože ich spoločnosť zo mňa vytvára niečo čím nechcem byť. Keď som sám niekde uprostred lúky, lesa alebo hoci aj parku. Úplne sám. Mám pocit, že život je taký nezmyselný a pritom tak krásny, že nezáleží na mne a existuje toľko dôležitejších vecí . Vtedy sa cítim akoby som bol nepotrebný a pritom nepostrádateľný. Uvedomujem si aké je krásne lístie na stromoch, aké staré sú asi tie stromy a koľko by toho vedeli vyrozprávať keby mohli, koľko toho ešte zažijú ak náhodou nepríde človek a nepovie tu postavím nákupné centrum. Aký je príjemný vánok keď spomedzi stromov prináša vôňu kvitnúcich kvetov. Vtedy počujem rásť trávu. Dívam sa na modré nebo a sledujem mraky ako sa rozplývajú, ako tvoria obrazce. A keď prší? Milujem to, milujem ten pocit ako maličké kvapôčky obmývajú moju tvár, sú síce plné toxických látok, ale čo mňa po tom? Cítim sa vtedy akoby som sa mal znovu narodiť a tie kvapky boli mojim očistcom.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu