Z rýchlovarnej konvice vychádza nádherný zvuk čoskoro vrejúcej vody. V kuchyni sa rozplýva nádherná vôňa zeleného čaju, vychadzajúce slnko vo mne vyvoláva pocit nostalgie po dobách minulých. Vodu z konvice pomaly nalievam do sklenenej šálky, para mi stúpa do tváre akoby chcela aby som konečne žil, akoby sa pokúšala ma zobudiť. Malé bublinky vytvárajúce sa pri nalievaní vody do šálky mi pripomenuli ľudí, zrodili sa na vrchu no vplyvom vody (spoločnosti) sa pomaly dostávaju na dno, ak sú dosť silní, tak odtiaľ pomaly stúpaju hore, lenže z toho výstupu su natoľko oslabení, že na vrchole sa znova rozplynú (stratia vlastnú tvar, charakter). Sublimujúce myšlienky vyruší snáď iba budík, chytľavá melódia a občas trochu falošný spev, melódia, ktorá ma nenásilne núti usmievať sa a spev rozprávajúci príbeh o troch malých vtáčikoch stojacích na prahu mojích dverí, o problémech, o tom, že každý má svoje riešenie, vo mne vyvoláva nádej na utópiu. Šálku si pomaly odnášam na stôl, odsúvam stoličku a sadám si omámený rannou únavou. Dívajúc sa oknom na ľudí, ktorí bezducho stereotypne kráčajú do práce, dúfam, no skôr sa modlím, aby som tak nedopadol aj ja. Aby som každé ráno nevstával s myšlienkou, zas musím do práce, zas musím nakúpiť, zas treba variť, zas... , zas... , zas, musím žiť! Nechcem skončiť ako hlúpa napodobenina živého organizmu. Ako naprogramovaný na život bez života. Toto nikdy nedokončím, nie žeby som nechcel alebo nevedel ako daľej, nedokončím to pretože presne viem ako by to dopadlo. A tak len môžem dúfať, že ma niekto pochopí, že moj život neskončí, že...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
srdce1357  13. 7. 2008 02:03
toho "zas" sa bojí každý...
Napíš svoj komentár